Louis, ktorý miloval svetlo

V dobe, keď ešte po svete nejazdili autá a nesvietilo sa elektrickými žiarovkami, žilo v jednom malom francúzskom meste chlapča menom Louis. Už od jeho útleho detstva bolo jasné, že to bude zvedavý chlapec. Zaujímali ho však úplne iné veci než ostatné deti v jeho veku.

Kým ony za pekného počasia pobehovali vonku a lozili po stromoch, Louis s očami doširoka otvorenými užasnuto sledoval plamienky petrolejových lámp a vytváral si na stene tieňové zvieratká. Zatiaľ čo sa jeho rovesníci v zime kĺzali na zamrznutej rieke za mestom, Louis sa učil pracovať s brkom a tušom.

A keď jedného dňa do mesta zavítalo kočovné divadlo, viac než samotný príbeh Louisa upútali maľované kulisy. Ihneď po predstavení bežal domov, vzal si z kôlne pár zabudnutých latiek a skúšal na ne namaľovať čosi podobné. Po večeroch si potom v kútiku, tak aby ho nikto nevidel, nacvičoval vo vlastných kulisách bábkové divadlo.

Keď Louis podrástol, nemusel premýšľať o tom, čím by sa chcel živiť. Rozlúčil sa s rodičmi a vydal sa do Paríža, kde sa vyučil za maliara kulís. Netrvalo dlho a Louisov majster si všimol jeho talent. Len čo sa chlapec naučil základom remesla, začal majstra sprevádzať ako jeho pomocník na divadelných predstaveniach. Učil sa rýchlo, ale hlavne – fascinovalo ho svetlo, s ktorým sa vedel neuveriteľne hrať. Dokázal na javisku vykúzliť noc aj deň, vedel svoje kulisy oživiť tak, až divákom oči prechádzali z tej nádhery.

„Ty si hotový pán svetla, Louis,“ chválili ho ľudia očarení jeho prácou. „Svetlo ťa poslúcha na slovo!“

A Louis sa iba usmieval.

Správy o jeho zručnosti a predstavivosti sa čoskoro rozkríkli po celom meste. Jeho práca bola veľmi žiadaná a Louisovo meno sa zanedlho skloňovalo už v celom Paríži. Bol neustále zaneprázdnený; keď práve nepracoval v divadle, tak maľoval. Každý, kto…