V amazonskom pralese, vysoko v konároch stromov, žil ukrytý leňochod Leon. Bol tak dobre maskovaný, že by ste zo zeme ani za nič neuhádli, že tam vôbec niekto je. Bolo to preto, že sa takmer ani nepohol. Živil sa listami, takže sa za ničím naháňať nemusel. Len občas mu bolo treba na záchod, a keďže vysoko na strome sa to robí zle, musel neochotne zliezť dolu. Vtedy sa predsa len trošku ponáhľal. Čo keby ho pri tom pristihol jaguár? To nechcel leňochod Leon riskovať.
Možno si hovoríte, že to nie je nič zvláštne. Veď všetky leňochody sú lenivé od prírody. Podľa toho dostali aj svoje meno. Iné leňochody si občas ponaťahovali hnáty návštevou u suseda alebo si vyhliadli iný strom na kŕmenie. Ale tento lenivý Leon nič. Obsadil najlepšie miesto na strome, kde rástlo toľko listov, že by ich nezjedol ani za rok.
„Odtiaľto sa už nepohnem, nech sa deje, čo sa deje,“ zaumienil si. A skutočne. Bolo mu jedno, či prší, alebo praží slnko, či okolo neho lietajú včely, dokonca aj to, že mal narodeniny! Ani si nešiel sfúknuť sviečky na torte z lupeňov, čo mu prichystala jeho babička, hoci ho spod stromu volala celá jeho rodina.
„Leon, to nemyslíš vážne! Poď dolu na oslavu!“ kričala naňho rozčúlená mamička a mávala zahnutými pazúrmi.
„Ani ma nehne. Kto by sa kvôli listom namáhal liezť dolu a zase hore? Mám ich dosť tu. Ak chcete, vylezte sem za mnou a presvedčíte sa. Navyše nemôžem opustiť toto výhodné miesto. Kým by som sa stihol vrátiť, niekto by mi ho mohol obsadiť a ktovie, či by som ešte podobné našiel,“ odmietol Leon a naozaj sa ani nepohol.
„Maj rozum, chlapče. Všetkého veľa škodí. Ak sa čo najskôr nezačneš hýbať, dočista do toho stromu vrastieš a potom…
