Kazotoč a kolotoč

Kazizúbkovia mali vo svojej Škole Baktérií, Hniloby a Rôznej Ďalšej Pliagy skvelý týždeň. Od detí v ľudskej škole začuli, že do mesta prišiel jarmok. A jarmok, to znamená cukrovú vatu, zmrzlinu, trdelníky, lekvárové šišky a sladké pukance. A toľko sladkých dobrôt znamenalo pre kazizúbkov len jedno: veľa, veľa nových kazov.

„Počul som, že na jarmoku tento rok predávajú aj cukrové lízanky v tvare zvieratiek,“ priniesol do školy baktérií a tak ďalej novú klebetu Dlháň. „Myslíte si, že niektoré dieťa tomu odolá? Ani náhodou! Čistý cukor! To sa bude kaziť!“

„Ja som zas videl, že Filipko si potajomky priniesol vrecko pukancov poliatych cukrom ešte aj do školy!“ zvolal Svaloš. „Pozrite sa tam, v poslednej lavici ním šuchoce!“

Bacily, chorôbky a kazizúbkovia si takto vyhľadávali, na koho sa prilepia dnes. Bacily sa pobrali za tými deťmi, ktoré sa na jarmoku všetkého chytali a neumyli si ruky. Chorôbky sa zas prikmotrili k tým detičkám, ktorým tieklo z nosa. No a kazizúbkovia sa obzerali, ktoré deti zjedli najviac sladkostí.

Mocný, rýchly Svaloš si vždy vybral ako prvý. Hneď za ním utekali svižné Dlháne. Len Kazotoč sa nikam neponáhľal.

„A ty čo tu stojíš?“ volal na neho Cukrožrút. „Vari dnes ostávaš o hlade?“

Kazotoč si len odfrkol. Na svojich ôsmich nohách vedel byť rýchly ako blesk, keby chcel. Ale nechcel. Lenivo si vykračoval, akoby bol na prechádzke.

„Dobre vieš, že ja si môžem sadnúť, na koho sa mi zachce,“ chvastal sa. „Mňa sa nezbaví ani to najčistotnejšie dieťa!“

Kazotoč naozaj hovoril pravdu. Len čo si sadol na nejaký detský zub, mocnými nohami sa k nemu prichytil silno ako kliešť. Dieťa mohlo šúchať sem, šúchať tam, ale Kazotoča sa nedalo zbaviť. Naposledy tak ostal prilepený celý týždeň, kým ho ktosi nevykrútil.

V tom bol totiž ten trik: Kazotoča…