Čo sa deje v ľudskom tele: Koža

Bol krásny jarný deň, slniečko po dlhej zime konečne vykuklo spoza mrakov a silno svietilo. Šarlotka sa z toho veľmi tešila, pretože rodičia jej sľúbili, že ak bude vonku pekne, vyberú sa niekam na výlet.

Šarlotka zbožňovala pohyb vonku, najradšej by sa hrala na ihrisku od rána do večera. Slniečko doteraz veľmi nehrialo, všade bolo plno blata a od studených preliezačiek ju oziabali ruky. Ale dnes bolo všetko inak.

Modrý motorový vláčik ich zo stanice zaviezol do malej dedinky. Prešli okolo ohrady s ovcami, skontrolovali, či už kvitnú púpavy, a nadšená Šarlotka celý čas bežala pár krokov pred rodičmi a obdivovala krásy prebúdzajúcej sa prírody.

Dievčatko toľko pobehovalo, až mu mamka povedala: „Z toho behania si úplne spotená, Šarlotka. Radšej si vyzleč mikinu, dnes je celkom teplo.“

Čoskoro dorazili do listnatého lesa, kde na chvíľu zastali, aby si oddýchli pri potôčiku. Šarlotka si vyzula topánky aj ponožky a skočila po členky do ľadovej vody. Najskôr sa pokúšala posielať dolu prúdom loďky z listov a kôry, potom postavila malú hrádzu, ale zakrátko sa roztriasla od zimy.

„Máš fialové pery a aha – na nohách sa ti urobila husia koža,“ upozornil ju ocko. Šarlotka sa pozrela na svoje nohy a uvidela maličké bledé pupienky, jeden vedľa druhého. Rýchlo si obula topánky, a keď jej mamka zapla mikinu, cítila sa zase lepšie. Bol čas pomaly sa vrátiť domov.

Šarlotka sa po večeri okúpala, vyčistila si zuby a mamička jej natrela tvár krémom po opaľovaní. Dievčatko sa prikrylo perinou až po bradu a zavrelo oči.

Keď už tvrdo spalo, zrazu mu niekto zašepkal do ucha: „Šarlotka, poď so mnou…“

Znelo to ako jemné ševelenie vetra vo vetvách a Šarlotku to nezobudilo. Ale potom sa to ozvalo znova a hlasnejšie:

„Šarlotka, haló, poď so mnou za dobrodružstvom…