Legenda o Befane

Kdesi za horami a riekami, kde je príroda prenádherná, more má čarovný nádych a slniečko veľkú silu, žije starenka.

Nie je to len taká obyčajná stará žena. Naopak, pôsobí tajomne, ba až trochu magicky. Má dlhý nos a mimoriadne špicatú bradu. Na hlave nosí čierny klobúk, najviac obľubuje čierny plášť a spod neho jej vidieť červené šaty a črievice. Tú starenku nazývajú Befana.

Možno ste si už domysleli, že táto starenka je v skutočnosti čarodejnica. Žije skromne: v malom schátranom domčeku ďaleko za okrajom dediny, odkiaľ sa každé ráno vydáva do lesa zbierať drevo.

Okolo jej domčeka sa odváži prejsť málokto. V dedine sa totiž o jej čarovnej sile rozpráva všeličo. A v zime tadiaľ neprejdú ani lesné zvieratká. Cesty bývajú zľadovatené a zaviate snehom, a tak je Befana v tomto období zvyknutá na nerušený pokoj.

A predsa to raz bolo inak. V jeden chladný januárový večer, keď pochrapkávala vedľa teplého kozuba, začula búchanie na dvere. Zľakla sa, až poskočila v kresle. Aj jej čierny kocúr ležiaci v pelechu pod stolom sa zježil od hrôzy.

„Kto to len môže byť? V túto hodinu? A v tomto mrazivom počasí?“

Od strachu ani nedýchala – predsa len, aj čarodejnica sa môže báť, ale zvedavosť jej nedala. Opatrne vstala a pobrala sa k dverám. Mráz prefukoval dierkami dverí dovnútra a cez škáry presvitali veľké tmavé postavy.

Befana dvere s vrzgotom otvorila. Stáli za nimi traja bohato oblečení cudzinci. Okolo krku a na rukách mali zvláštne šperky a ich odevy boli ušité z drahých, cudzokrajných látok. Kúsok od nich postávali tri napoly zmrznuté ťavy.

Befana vyvalila svoje čarodejnícke oči. Čo tu robí ťava? Neznámych si skúmavo prezerala.

Oni sa však na ňu milo usmiali. „Dobrý večer,“ pozdravili. „Ospravedlňujeme sa, hádam nerušíme.“

Befana si okamžite uvedomila,…