Tento príbeh sa stal kedysi dávno, pradávno, ešte keď existovala Rímska ríša. Práve tam sa vraj jedného mrazivého dňa odohrali udalosti, ktoré stoja za pozornosť aj v súčasnosti. Je to príbeh o statočnom a láskavom rytierovi menom Martin. Dobre počúvajte, aby ste vedeli, prečo si tohto rytiera pripomíname dodnes.
Martin v skutočnosti nebol slávny a nebol ani žiadnym veľkým hrdinom. Naopak, bol obyčajným rímskym vojakom. Mal však dobré srdce a vždy, keď bolo treba niekomu pomôcť, neváhal a podal pomocnú ruku známym aj neznámym. Medzi ľuďmi nerobil rozdiely.
Jedného chladného večera sa Martin práve vracal z ciest. Sediac na chrbte svojho verného koňa pomaly prichádzal k bránam mesta. Mrazivý dážď a vietor sa mu vrývali pod kožu a on sa chúlil do svojho vojenského plášťa, aby sa aspoň trochu zohrial. Jeho červený plášť žiaril do diaľky ako jasný lampáš. Ešte aj vietor ho rozfukoval presne tak, ako rozfukuje plamene fakle.
Keď jazdec míňal mestské brány, zočil na zemi biedneho žobráka. Triasol sa od zimy, lebo mal na sebe len tenké, otrhané oblečenie. Ruky vyštípané mrazom vystieral pred seba a volal chrapľavým hlasom: „Pomôžte úbohému človeku!“ Ale ostatní okolo neho prechádzali bez slova a s odvráteným pohľadom. Tvárili sa, že žobráka nevidia.
Milosrdný Martin však nezniesol pohľad na človeka v núdzi. On jediný zastavil a zadíval sa na žobráka. Sám mal síce len jeden plášť, ale vedel, že musí niečo urobiť.
„Aj malá pomoc je lepšia než žiadna,“ povedal si. Bez váhania zhodil svoj žiarivý červený plášť, ktorý mu už toľké roky dobre slúžil, a mečom ho rozrezal na dve polovice. Jednou polovicou zahalil chudobného žobráka a do tej druhej sa ako-tak zakrútil on sám.
Žobrákova tvár sa náhle rozžiarila vďačnosťou. Konečne sa mohol aspoň trochu zohriať! Pošúchal si o seba…
