Janova príhoda

Bol raz jeden bohatý muž, ktorý sa tak veľmi nudil, že sľúbil plnú truhlicu dukátov tomu, kto vymyslí klamstvo, ktorému sa nebude dať uveriť. Prikázal svojmu sluhovi Janovi, aby pripravil truhlicu plnú zlatiek. Do honosného domu sa začali schádzať ľudia z celého chotára, aby rozprávali svoje klamstvá a cigánili, až sa hory zelenali. Lenže každý odišiel s dlhým nosom, lebo mu boháč povedal, že jeho príbeh môže byť pravdivý. Keď sa u pána všetci vystriedali, prikázal Janovi, aby dukáty zaniesol späť do izby.

Tu sa Jano osmelil a spýtal sa pána, či by aj on nemohol porozprávať nejakú neuveriteľnú príhodu.

„Chlapče, len rozprávaj, čo chceš,” odobril mu pán jeho prosbu.

A tak Jano spustil: „Bol som raz v nebi a bolo mi tam veľmi dobre. Ale po čase mi už bolo dlho a len tak z čistej nudy som sa chcel vrátiť na zem.”

„Veď ja ti to všetko verím,” prikyvoval pán a znudene zíval.

Ale Jano pokračoval ďalej: „Lenže ja som za nič na svete nevedel, ako mám z toho neba zísť, a tak som všetky povrazy, ktoré boli v nebi, pospájal a spustil sa dolu.”

Pán sa opäť len škrabkal na bruchu a prikyvoval, že verí.

„Lenže tie povrazy nedosiahli až k zemi, a tak mi nič iné neostávalo, len zoskočiť z toľkej výšky, až som sa po uši do blata zaboril.”

Aj tomu pán uveril, takže Jano pokračoval.

„Kričal som tam ako o dušu, nech ma niekto príde vytiahnuť, a aj som sa dočkal. Po hodnej chvíli prišiel nejaký pastier, čo svine celé dni pásol, a ten mi pomohol. A viete, pane, kto bol ten pastier svíň?”

Zvedavý pán čakal, čo Jano povie.

„Ten sviniar bol váš otec.”

Pánovi sa tvár od zlosti začervenala, buchol päsťou po stole a vyprskol na Jana: „Ej, ty riadne klameš,…