Ľadová víla

Bola tmavá noc a celé Zimné kráľovstvo spalo hlbokým spánkom. Vtom sa na oblohe zjavilo niečo zvláštne. Letelo to nebom a jemne žiarilo. Až pri pohľade zblízka bolo možné rozoznať, kto je tá záhadná bytosť. Víla! Mala dlhé zlaté vlasy, krásne krídla a celá sa trblietala ako čerstvo napadané snehové vločky.

Nebola to však len taká hocijaká víla – ale víla ľadová. Už ste o nej počuli? Lieta po Zimnom kráľovstve a plní priania.

Pristála na obloku jedného z domov. Chvíľu zvedavo hľadela cez okno a pozorovala priania, ktoré sa jemne vznášali v izbičke. Na posteli spal chlapček menom Gusto a ten si veľmi prial, aby nasnežilo. Chcel totiž s kamarátmi a bratom Timom postaviť obrovský snehový hrad.

Viete, ako vyzerajú priania? Pripomínajú biele huňaté obláčiky alebo bubliny. Aj teraz sa predstava bieleho hradu tíško vznášala nad postieľkou. Pre ľudí sú priania neviditeľné, ale ľadová víla ich zbadá hneď.

Gustovo prianie sa jej zdalo veľmi milé. Mávla preto čarovným prútikom a v kráľovstve sa v okamihu začalo chumeliť.

Keď sa Gusto ráno zobudil, neveril vlastným očiam. Jeho sen sa splnil! Nadšene otvoril okno a zvýskol radosťou. Potom obehol všetkých kamarátov a pustili sa do stavania snehového hradu.

Cestou domov Gusto zatúžil po nových sánkach, aby mohol s bratom svišťať dolu svahom ako blesk. Ľadová víla zbadala jeho nové želanie a pohotovo mávla čarovným prútikom.

Aké bolo Gustovo prekvapenie, keď ráno na prahu našiel novučičké sánky! Ani rodičia netušili, odkiaľ sa tam vzali. Nikomu nechýbali a nikto ich nehľadal. Akoby to bol zázrak.

Gusta čakal deň plný snehovej zábavy. Ale keď sa večer vrátil domov, začal premýšľať. „Všetko, čo som posledné dni chcel, sa mi splnilo. To nemôže byť náhoda.“ Tak ako všetky deti, aj Gusto o ľadovej víle počul,…