Hlboko v dažďovom pralese, na mieste, kam vedie len úzky chodník lemovaný starými stromami, stojí škola, o ktorej málokto na svete vie. Vedie ju múdry a láskavý učiteľ menom Pajé Iru. Slovo pajé znamená v tamojšom jazyku šaman – strážca tradícií a príbehov. Pajé Iru nosí čarovný bubon Tupã podľa mýtického ducha hromu a bleskov.
Každý deň v škole sa začína výučbou o prírode, histórii a tradíciách pralesa. Keď sa objaví akýkoľvek problém, Pajé Iru zahrá na bubne zvláštny rytmus. Privolá tým bájnu postavu z brazílskej mytológie, ktorá žiakom pomôže situáciu vyriešiť a naučí ich niečo dôležité.
To ráno sa v škole magického bubna uprostred Amazónie začalo ako obvykle. Detí prišlo veľa a každé malo množstvo otázok. Práve sa učili o stopách zveri. Pajé Iru im ukazoval obrázky rôznych stôp v knižkách a deti mali hádať, aké zviera ich mohlo zanechať.
„Toto bude tapír!“ zvolal Pedro a položil prst na širokú stopu v obrázkovej knihe.
„Nie, to je predsa jaguár!“ protestovala Malú.
Pajé Iru sa usmial. „Obaja sa mýlite. Je to kapybara, najväčší hlodavec na svete. Ale čo keby sme namiesto obrázkov išli hľadať stopy do skutočného pralesa?“
Deti radostne súhlasili a zakrátko už stáli na kraji lesa. Vlhký vzduch bol nasýtený vôňou kvetov a pôdy. Pedro ako prvý zazrel veľké stopy vedúce pomedzi kríky. „Toto určite patrí kapybare!“ vyhlásil sebaisto a všetci sa hneď vydali tým smerom.
No keď sa priblížili, Pajé Iru sa zarazil. „Nie sú tu len zvieracie stopy. Vidíte tie veľké odtlačky topánok? Pedro má pravdu, tadiaľto šli kapybary, ale prenasledovali ich dvaja muži.“
V lese náhle zavládlo zvláštne ticho. Aj spev vtákov ustal.
„Prečo by muži prenasledovali kapybary do džungle?“ opýtala sa Malú rozochveným hlasom.
„Musíme zistiť, čo hľadajú,“ riekol Pajé Iru vážne.
Postupovali ďalej po stopách…