Koza Róza sa stratila

Vo vysokých horách, medzi strmými zrázmi a skalnatými vrcholkami pokrytými snehom, žila s rodinou koza Róza. Spoločne sa pásli na bylinkách a horský vetrík im čechral huňatú srsť.

Život v horách však nie je len o krásnych výhľadoch. Horské kozy musia dávať dobrý pozor, kam kladú kopýtka. Celé dni šantia na strmých, klzkých skalách. Stačila by jedna malá chyba a koza by zletela nevedno kam. Keď sa raz stratíte stádu, je s vami koniec.

Ale koza Róza bola rovnako prelietavá a nepozorná, ako ten horský vetrík. Raz sa točila sem, potom zase tam. Bolo jej jedno, čo žuje, nerozhliadala sa, či v okolí nie je vlk, ani sa nikdy nepozerala, kam šliape.

Kým bola malá, strážila ju mamička. Lenže už vyrástla a prišiel čas, aby sa o seba začala starať sama. Myslíte, že ju to zaujímalo? Kdeže.

„Rózinka, dávaj konečne pozor. Nemôžeš čakať, že ti budem večne stáť za chvostíkom a pred všetkým ťa varovať. Čoskoro budem mať nové kozliatka a musím sa postarať o ne. Bojím sa, čo s tebou bude,“ zúfala si jej mamička.

„Ty sa stále niečoho bojíš, mami. Pokojne si dozri na svoju pastvu, ja sa o seba postarám,“ reagovala Róza a mávla pritom kopýtkom. Aj teraz veselo poskakovala po okolí. Tu si odhryzla zo šťavnatej trávičky, tamto chvíľu prenasledovala včelu. Ani si nevšimla, ako ďaleko sa zatúlala.

Stádo zostalo desiatky metrov za ňou, čoskoro sa navôkol rozliala hustá hmla a Róza zostala stáť úplne sama na malom skalnom previse.

„Mami...?“ zašepkala kozička do mliečnej hmly. Ale mama nebola nikde, aby jej poradila, čo má robiť. Chvíľu tam bezradne mečala a nevedela, čo ďalej.

„Ach jaj, keby som len na pastve staré kozy trochu viac počúvala. Stokrát nám predsa hovorili, ako sa správať v nebezpečenstve,“ lamentovala.…