Kde bývajú pocity: Prekvapenie

Na treťom poschodí býva zvláštny pán. Raz, keď sme sa hrali na detskom ihrisku pred činžiakom, sa zrazu z jeho bytu ozval výbuch. Z okna sa valil fialový dym a bolo počuť výkriky. Ale nebol to vystrašený krik. Znelo to skôr ako výkriky radosti.

Pri jeho dverách sa okamžite zbehli susedia. Trvalo riadnu chvíľu, kým sa pánovi susedovi uráčilo otvoriť. Tváril sa prekvapene.

„Čo sa deje, že ste sa tu takto zišli? Niečo som opomenul?“

„Čo sa to tu deje?“ hromžil večne namosúrený pán domovník. „Či ste niečo... čo?“

„Opomenul – zabudol,“ pošepla domovníkovi mamka.

„Aha. Áno, zabudli ste! Zabudli ste, že v tomto bytovom dome je zakázané robiť akékoľvek hókusy-pókusy,“ rozčuľoval sa domovník, až mu na čele navrela modrá žila.

Preto som si myslel, že sused z tretieho poschodia musí byť iste kúzelník. Kto iný by robil hókusy-pókusy?

Ale mamka mi vysvetlila: „Pán sused je v skutočnosti vynálezca.“

Vynálezca? To slovo už spomínala pani učiteľka. Bolo to vtedy, keď sa spolužiak Janko na hodine výtvarnej výchovy snažil vyrobiť štetec z nití. Svoje štetce si totiž zabudol doma. No na predošlej hodine sme sa učili šiť a Jankovi nejaké nite ostali. Skúšal ich nastrihať a pripevniť gumičkou na špajdľu. Všetci sa mu vtedy smiali. Pani učiteľka nás však s vážnou tvárou napomenula:

„Deti, nesmejte sa. Ktovie, čo za vynález sa mu podarí.“

„Ale veď z nitiek sa štetec urobiť nedá!“ zvolal ktosi so smiechom.

„Ľudia si už veľakrát mysleli, že sa niečo nedá,“ povedala pani učiteľka. „A pritom stačilo, aby prišiel niekto, kto nevedel, že sa to nedá. Tak vzniklo veľa vynálezov, z ktorých bol prekvapený celý svet. Dnes ich už považujeme za samozrejmosť a neprekvapujú nikoho.“

„A prečo už vynálezy nikoho neprekvapujú?“ spýtala sa Peťka.

„Každé prekvapenie trvá iba chvíľu. Keď…