Vysoko v horách nastala pravá zima. Z neba sa znášali snehové vločky vo veľkých, hustých chuchvalcoch. Celý les bol biely, snehu až po kolená.
Zvieratká, ktoré v zime spia, už dávno sladko driemali vo svojich brlohoch a hniezdach. A tie, čo ostávajú bdelé, sa snažili nájsť niečo chutné pod zub. Niektoré zmenili svoj kožúšok na bielo, aby ich v snehu nebolo tak vidieť. Aj líška či lasička sa preto obliekli do nového zimného kožucha.
A v tom bielom svete plnom zvierat a stromov stál uprostred lesa ešte niekto. Ten niekto bol celý biely, vysoký, zložený z troch veľkých gulí, namiesto nosa mal mrkvu, namiesto rúk zapichnuté konáre. Na hlave nemal hrniec, ako to obvykle býva, ale malý peň! Na túto zimnú nádheru sa díval kamienkami, ktoré mal miesto očí. Áno, bol to snehuliak! Postavili ho tam deti pána hájnika, keď šli s ockom kŕmiť lesnú zver.
Snehuliak sa rozhliadol po okolí, ponaťahoval svoje stuhnuté snehové telo a prvýkrát prehovoril.
„Halóóóó!“ zaburácal do ticha. Ale vyrušil tým len pár vtáčikov sediacich v korunách stromov, ktoré radšej rýchlo odleteli. Nik iný nablízku nebol.
Snehuliak sa zachmúril. Bol sám. Skúsil odlepiť najspodnejšiu guľu, na ktorej stál, aby sa pohol z miesta. Ale nešlo to. Čo teraz? Napriahol svoje konárové ruky a spodnú guľu rozdelil na dve menšie pologule. Z nich si vytvaroval nové nohy. Keď bol hotový, skúsil ich znovu odlepiť od snehu. Prvé kroky boli všelijaké, ale nakoniec sa mu podarilo rozhojdať a vyrazil do lesa. Bol opatrný, nerád by sa niekde rozbil na tisíce kúskov. Nebol tu totiž nikto, kto by mu pomohol poskladať sa späť.
Deti pána hájnika boli dávno doma. A hájovňa bola dosť ďaleko od miesta, kde snehuliak stál. Až za celým šírym lesom.
„Halóóóóó! Je tu niekto?“ ozval sa…
