Snehová príšera

Konečne prišla zima – hoci zatiaľ len v kalendári. Vonku to ešte na zimu nevyzeralo. Eliška, celá netrpezlivá, každý deň vyhliadala z okna.

„Oci, mami, kedy už bude snežiť? Nemôžem sa dočkať, kedy si postavíme snehuliaka! Pani učiteľka v škôlke nám sľúbila, že potom pôjdeme na prechádzku a každý si bude môcť postaviť vlastného!“ rapotala.

Po niekoľkých dňoch to napokon prišlo. Keď Eliška ráno ako obvykle vykĺzla z postele a ešte v pyžamku vykukla z okna, div vzrušením nespadla z parapetu na zem.

„Rýchlo, poďte sa pozrieť, chumelí sa, chumelí!“ pišťala nadšene.

S ockovou pomocou sa rýchlo obliekla a hneď po raňajkách vybehla pred dom, aby si snehové vločky užila čo najviac. Chytala ich do rukavíc, nastavovala im tvár, smiala sa a tancovala v ich belostnom vírení.

Celou cestou do škôlky rodičom veselo vykladala, akého krásneho snehuliaka postaví. „Mami, a keď pôjdeme zo škôlky domov, postavíme si spolu ešte jedného?“

„Pravdaže,“ usmiala sa mamička a spolu s oteckom ju objali na rozlúčku. „Pekný deň, Eliška. Už sa tešíme, ako nám všetko porozprávaš.“

Pani učiteľka vítala deti s úsmevom: „Dnes sa vonku ženia všetci čerti! To nás teda stavanie snehuliakov asi vážne neminie!“

Po tom, čo škôlkari dojedli desiatu, vyrazili všetci spoločne von. Na priestranstve pred škôlkou si každý postavil vlastného snehuliaka. Jeden bol z troch gulí, ďalší z dvoch, tento mal ruky z vetvičiek, tamten zliepané zo snehu. Deti sa zo svojich výtvorov radovali a nemohli sa ich nabažiť.

Ale Eliška cestou zo škôlky po celý čas mlčala, akoby ju už sneh vôbec netešil.

„Postavíme si ešte jedného snehuliaka spolu?“ navrhol otecko.

Dievčatko z ničoho nič prepuklo v plač.

„Čože sa ti stalo?“ divil sa otecko.

„Ja... ja sa bojím tých čertov,“ vzlykala Eliška a odmietala pokračovať v ceste.

„Akých čertov? Teba v škôlke…