Stalo sa to kedysi dávno vo vzdialenej Indii, kde vládol jeden mocný radža. Myslel si o sebe, že je múdry a spravodlivý.
V jeho krajine sa ľudia živili najmä pestovaním ryže. Keď bol dobrý rok, ryže bolo dostatok, aby zasýtila všetkých. Ale keď bolo príliš sucho, neurodilo sa jej dosť a ľudia hladovali.
Radža premýšľal, ako svojmu ľudu pomôcť. Nakoniec dostal nápad. V celej krajine dal vyhlásiť:
„Od dnešného dňa si môže každá rodina nechať len toľko ryže, koľko zje. Všetku ryžu, čo sa urodí navyše, musí odovzdať do skladov v mojom paláci. Tam bude bezpečne uskladnená. Ak príde neúrodný rok, rozdáme všetkým ryžu zo zásob. Nikto tak viac nebude trpieť hladom.“
A tak aj bolo. Vždy v čase žatvy sa po krajine rozišli radžovi zberači ryže. Každý rok zozbierali prebytok ryže od ľudí a nosili ju do skladov v paláci.
Mnoho rokov tento systém fungoval dobre. Ľudia odovzdávali svoju ryžu radžovi a sklady sa postupne plnili. No potom nadišiel veľmi neúrodný rok. Ryži sa vôbec nedarilo, a keď nastal čas žatvy, ľudia videli, že z úrody nič nebude. Keďže nikto doma nemal zásoby, nastal veľký hlad.
Radžovi radcovia vládcu prosili: „Výsosť, rozkážte otvoriť sklady. Rozdáme ľuďom ryžu, tak ako ste sľúbili.“
Ale ten váhal a váhal. Dni plynuli a on sa stále nevedel rozhodnúť. „Ktovie, ako dlho bude neúroda trvať? Čo ak ľuďom všetko rozdám a mne nezostane dosť? To by ešte chýbalo, aby radža ostal hladný!“
Jedného dňa ktosi zaklopal na bránu paláca.
„Kto to prichádza?“ rozhneval sa radža. „Pošlite všetkých preč! Nech mi už dajú pokoj s tou ryžou!“
„Je to akýsi starý mudrc,“ oznámili mu radcovia. „Tvrdí, že vás prišiel rozptýliť novou hrou.“
„Hrou?“ zbystril radža a hneď bol o niečo menej mrzutý. „Nech teda vstúpi.“
Zakrátko…