Ema poznáva les: Stromy

Ema sedela pri okne autobusu a sledovala mihajúce sa stromy. Stáli v radoch ako vojaci v zelených kabátoch. V bruchu cítila motýliky, taká bola nadšená. Opäť mala stráviť niekoľko dní u jej obľúbeného strýka Gregora, horára, ktorého dôverne poznala podľa voňavky s borovicovou arómou.

Autobus zastavil pri malej drevenej zastávke uprostred hôr. Ema si na plece hodila batoh, z ktorého trčala škatuľka pasteliek, a vystúpila. Búdka bola obklopená stromami, ktoré šumeli v jemnom vetre, a v ich korunách veselo štebotali vtáčiky.

Strýko Gregor tam už na ňu čakal – vysoký ako starý dub, s klobúkom s pierkom zo sokola a úsmevom, čo jej pripomenul čokoládového medveďa.

„Vitaj v lese, prieskumníčka!“ zvolal. Podal jej ruku takú veľkú, že jej dlaň v nej vyzerala ako lesný orech.

Horáreň pôsobila ako domček z rozprávky – ukrytá medzi smrekmi, s verandou, kde sa sušilo drevo, a drevenými sochami zvierat. Vzduch voňal po ihličí a hubách.

Ema sa tešila, že znova uvidí známu izbu so strešným oknom, kuchyňu plnú sušených bylín, dvor s drevenou búdou, ktorú pri poslednej návšteve nazvala Tajný dom, a strýkovho psíka Broka.

Dievčatko si zložilo veci vo svojej izbietke. Keď zišlo dolu, strýko Gregor už stál pri dverách, pripravený na výpravu. Na pleciach batoh, v ruke palica.

„Dnes ťa zoznámim s obyvateľmi lesa,“ poznamenal s úsmevom. „Les nie sú len stromy, je to miesto plné života. Každý strom, každý zvuk, každý tvor tu má svoj príbeh,“ vysvetľoval jej.

Ema si natiahla čižmy, vzala svoj batôžtek so zápisníkom a pastelkami a vyrazili spolu medzi stromy. Brok ich sprevádzal, občas zmizol v kroví a zase sa objavil s machom na ňufáku.

Po niekoľkých minútach chôdze zastal strýko pri mohutnom strome s hrubým kmeňom.

„Toto je dub,“ povedal a jemne poklepal na kôru. „Má tvrdé drevo…