Duch jabloňového sadu

Žil raz jeden starý gazda, ktorý mal dvoch synov. Celý život sa usilovne staral o svoj jabloňový sad a rok čo rok sa tešil z bohatej úrody, ktorou sa mu sad odplácal. Keď však bol už príliš starý a nevládal viac pracovať, jablone postupne vysychali a upadali. Sady boli čoraz zanedbanejšie, až sotva rodili nejaké jablká.

Nevládny farmár si dal vtedy k sebe zavolať svojich dvoch synov. Predtým, než naposledy vydýchol, povedal im toto:

„Synovia moji, zanechávam vám celý svoj majetok. Ty, mladší synu, dostaneš celý môj dom aj s pozemkami. Ale musíš sa postarať o svojho staršieho brata, aby netrpel núdzou. Miesta i pôdy je tu dosť pre vás oboch. Ak sa o ňu postaráte, odplatí sa vám bohatstvom.“

Mladší syn otcovi prisľúbil, že jeho želanie splní. Ale po otcovej smrti bolo veru všetko inak. Celý priestranný dom chcel mať len pre seba. Pohodlne sa v ňom zabýval a zabral všetky otcove role. Svojho staršieho brata poslal bývať do starej rozpadnutej chajdy celkom na konci sadu. Navyše ho nútil, aby mu každoročne platil nájom za to, že tam môže žiť.

„Braček, z čoho ti len mám zaplatiť? Veď si mi nenechal ani jedno pole, aby som mohol čosi dopestovať.“

„Máš tam predsa starý jabloňový sad,“ odsekol mu mladší brat. „A že si to ty, darujem ti ešte aj otcovho vola a somára.“

Starší brat sa teda pobral do starej búdy, ktorá mala byť jeho domovom, a nešťastne sa rozhliadal okolo seba. Staré jablone boli zarastené krovím, dlho ich nikto nestrihal, a na ich konároch bolo len niekoľko zošúverených jabĺčok. Mnohé boli už takmer celkom vyschnuté. A vôl so somárom? Obaja boli starí, vychudnutí a už na prvý pohľad bolo vidieť, že z nich nič nebude. Mladší brat sa chcel zvierat…