Agátka a Margarétka v pocukrovanej krajine

Agátka a Margarétka sú dve malé sestričky – dvojičky. Vlastne nie sú až také malé. Už vedia chodiť aj rozprávať. A hlavne: rady spoznávajú svet.

Dnes sa Agátka s Margarétkou prebudili do zimného rána.

Ako prvá otvorila očká Margarétka. Posadila sa na postieľke, natiahla rúčky nad hlavu a spokojne zívla. Vtom jej zrak padol na okno.

„Čo to je?“ opýtala sa.

Za oknom vo vzduchu poletovali vločky.

„Agátka, vstávaj! Niekto na nás sype cukor!“ zvolala.

„Buchty posypané cukrom? Mňam,“ ozvala sa Agátka, ktorej sa ešte čosi snívalo.

„Nie buchty! Okno máme posypané cukrom,“ hnevala sa Margarétka na svoju sestričku, ktorá sa nie a nie prebrať.

Agátka nakoniec predsa len pootvorila jedno oko. „Pocukrované okno? To je nejaký koláč?“ opýtala sa a konečne otvorila aj druhé oko. Keď však zazrela biele okno, zhíkla a priskočila bližšie. „Hí, naozaj! Všade je cukor. Kopa cukru!“

Deti sa celé očarené dívali na bielu krajinu.

„Mne sa dnes snívalo, že som v cukrovom kráľovstve a všade sú koláče, buchty a zákusky. A pozri, splnilo sa mi to!“ tešila sa Agátka.

„Poďme von a nazbierame z neho ockovi na koláče. Napečie nám buchty,“ navrhla Margarétka.

Dievčence vyskočili z postieľok a ruka v ruke sa rozbehli k dverám. Tam už ale stál ocko s jeho láskyplným úsmevom na tvári. „Dobré ránko, dievčatá. Ako ste sa vyspinkali?“

„Ocko, ocko, videl si vonku ten cukor?“ obidve naraz ukázali prštekmi smerom k oknu.

„To nie je cukor, ale sneh,“ odpovedal ocko pobavene.

Agátka sa prekvapene opýtala: „Ten cukor sa volá sneh?“

„Ale nie, Agátka. Sneh je... no, sneh,“ premýšľal. „Čo keby sme radšej išli von a zoznámili sa s ním?“

A tak sa sestričky nedočkavo naraňajkovali, umyli si zúbky aj tvár a potom im ocko pomohol poobúvať čižmičky. Ešte čiapky a šály, hotovo.

„Poďme už, poďme!“ hrnuli sa sestričky ku…