Chrontulienka 6. časť

Šiesta časť zo série rozprávok Braňa Jobusa.

Chrontulienke sa život na striedačku v škole a u Ontáčikovcov veľmi páčil. Obrovská budova školy jej zabezpečila každý deň aspoň aký-taký prísun špiny. Spokojná si udržiavala svoju akurátnu veľkosť – čiže aj sa zmestila do ruksačiku, aj poupratovala i poumývala Jalafáša, ktorý sa ešte stále nezačal umývať sám.

Všetko vyzeralo úplne fantasticky, a to až do chvíle, keď...

„Zle je, Jalafášik! Zajtra sa má vrátiť pani upratovačka z nemocnice, a keďže má zmluvu na dobu neurčitú, už si tu bude zase ona robiť poriadky. Aj keď je nám jasné, že kvalitou sa Chrontulienke ani zďaleka nevyrovná, našu kamarátku už v mojom kabinete ukrývať ďalej nemôžem!“ zahlásil školník pravdivú, ale pre Jalafáša a Chrontulienku nie celkom príjemnú správu.

„Nuž, tak pôjdeme po starom! Bude opäť bývať u mňa doma pod posteľou!“ odvetil Jalafáš a Chrontulienku nechal teda gazdovať u nich doma.

Prvé dni to ešte ako-tak išlo, ale po týždni začala Chrontulienka chradnúť a zmenšovať sa, až z nej zostala iba taká špinavá nevládna šupka.

„Och, čo budeme robiť, Jalafáško? Nevládzem už. Váš byt je už taký vyupratovaný, že už tu niet čo nájsť, každučkú špinku som spapala,“ posťažovala sa kamarátovi Chrontulienka. No a ďalej pokračovala: „Takto iste vyschnem a vietor ma rozfúka ako prach. Pomôž mi, kamarát môj. Pomôž mi, prosím!“

Nešťastný a zúfalý Jalafáš dal Chrontulienke aspoň potiahnuť z vysávača – tam ešte vo vrecku čosi zostalo z časov, keď jeho maminka Gizela vysávala.

Chrontulienka sa nadýchla, usmiala sa… a Jalafáš hneď vedel, čo má robiť. Naložil kamarátku do ruksaku a už aj utekal do bazára, kde dal z každého starého vyhodeného vysávača Chrontulienke potiahnuť posledné zvyšky špiny. Chrontulienka si nielenže vydýchla, ale aj trošičku podrástla. Aj keď Jalafášovi bolo jasné, že toto problém nevyrieši a že táto akcia je len jednorazové…