Zrnko 6. časť

„Muška, prosím ťa, nevyletíš so mnou von na čerstvý vzduch? Toto určite nie je to miesto na zemi, ktoré hľadám. Pomôž mi, prosím!“ pekne poprosilo Zrnko muchu, ktorú takisto unavila naháňačka s drevorubačom Jozefom Pahýľom. Ten ešte stále v ruke držal zrolované noviny s jasným cieľom – zlikvidovať ju.

„Jasné! Ani mňa to tu už nebaví a radšej si nájdem vonku nejakú maškrtu. Dobre sa drž!“ odvetila mucha a hneď ako sa naskytla príležitosť, vyletela aj so Zrnkom cez otvorené dvere na čerstvý vzduch.

„A čože to ty hľadáš, Zrnko? Nejaký kvietok by si rado opelilo?“ spýtala sa mucha v letku. Ale to už práve spoločne pristávali kúsok za dedinou pri potôčiku, kde si známy strojník Teofil Turbína po ukončení rannej pracovnej zmeny len tak mírnix-dírnix umýval svoje zánovné autíčko. Penil pri tom ako zmyslov zbavený a vôbec nedbal na to, kam steká chemicky znečistená voda.

„Ej, tak toto je veľmi zlé a veľmi nebezpečné!“ zabzučala podráždene mucha, keď uvidela, že pena z čistiacich prostriedkov steká dolu potokom. Vtom však zbadala na druhom brehu potoka žabu, ktorá si tam driemala – netušiac, aké veľké nebezpečenstvo striehne v jej tesnej blízkosti. „Héj, žaba!“ zabzučala mucha z bezpečnej vzdialenosti tak hlasno, aby sa žaba prebrala a konečne venovala pozornosť tomu, čo sa odohráva na opačnej strane potoka.

„Kvak-kvak, čo sa to tu deje? Kto ma to tu otravuje pri mojej poobednej sieste?“ trošku nahnevane sa preberala k životu statná ropucha, ktorá si cez jedno pootvorené oko už stihla všimnúť, ako si spokojný Teofil handrou leští svoje motorové vozidlo. „To sa mi asi sníva, uštipnite ma!“ zareagovala žaba a pre istotu otvorila aj druhé oko, aby si overila, aká je realita.

A naozaj, strojník Teofil Turbína si tam bezohľadne oblieval saponátom svojho štvorkolesového tátoša.

„Tak toto je sila, kvak! Okamžite musím konať, kvak.…