Chrontulienka 8. časť

Ôsma časť zo série rozprávok Braňa Jobusa.

Jalafáš s Chrontulienkou si brigády na pumpe veľmi pochvaľovali. Jalafáš pracoval a zákazníkom pomáhal, ako len vedel, a vždy, keď sa naskytla príležitosť, Chrontulienka sa nenápadne šupla do interiéru vozidla a natlačila do seba toľko špiny, koľko sa len dalo.

Až sa raz stalo, že v autoumývačke zastavilo vozidlo, ktoré bolo mimoriadne špinavé aj zvonku, aj zvnútra.

„To bude dnes maškrtka!“ pochvaľovala si Chrontulienka v momente, keď vhupla za zadné sedadlá automobilu. Teda, tam toho ale bolo. Chrontulienka papala a papala a rástla a rástla a, samozrejme, že jej veľmi chutilo. „Ech, musím sa nadýchnuť. Toto bude nejaký exot, keď toľko špiny so sebou v aute vláči! Uf, ale nejako mi tu začína byť už tesno!“ zhodnotila situáciu, porozhliadla sa okolo seba, že už by asi aj stačilo, a rozhodla sa, že opustí vozidlo, aby ju náhodou niekto neobjavil. „Ej veru, ale som sa ja nejako zasekla za tými zadnými sedadlami. Uf, akosi som pribrala. Uf, čo teraaaz?“

Keď však zistila, že je zaseknutá a že je problém s jej vyslobodením, bolo už neskoro. Majiteľ auta, nejaký Adrián Hulvát, už štartoval motor a s milou pahltnou Chrontulienkou odchádzal do neznáma.

„Nuž, všetko zlé je na niečo dobré,“ povedala si, keď o chvíľu uvidela pre ňu prenádherné priestory opusteného bývalého jednotného roľníckeho družstva, v areáli ktorého vznikla legálna skládka odpadu a ktoré strážil Adrián Hulvát. Bol totižto vrátnikom a strážnikom v jednej osobe. Maškrtná Chrontulienka neverila vlastným očiam a hneď ako sa jej podarilo vyslobodiť sa z útrob vozidla, skryla sa do bývalého kravína, kde bolo toho tiež dosť na spapanie.

Dcéra Adriána Hulváta, Veronika – ktorej všetci hovorili Vejuš – sa v ten deň zastavila po škole za ockom s tým, že sa mu pochváli, ako sa v školskom klube učili štrikovať.

„……