Barborka cestuje po oblohe

Vedeli ste, deti, že niektoré hviezdy nie sú len obyčajné svetielka na oblohe? Sú omnoho viac – noční strážcovia, ktorí bdejú nad našimi snami. A keď sa pozriete poriadne, uvidíte medzi nimi svietiť jednu výnimočne jasnú hviezdu. Je to hviezda želaní. Ticho načúva našim tajným túžbam a jemne, ako vánok, ich splieta do snového kúzla. To ona noc čo noc prináša deťom pekné sny.

Každý večer, keď obloha stmavne, hviezdy sa po nebi rozptýlia ako strieborné perličky. Je to chvíľa, keď si malá Barborka líha do postieľky. Cez strešné okno jej nad hlavou žiari nekonečný vesmír. Mesiac, pán nočnej oblohy, rozlieva svoje strieborné svetlo a všetky hviezdy naokolo spievajú tichú pieseň.

Barborka má veľmi rada ten pokojný čas, keď sa všetko stíši. Pozerá sa z okna a len tak premýšľa. A čo jej bežalo hlavičkou dnes? Zaželala si: „Chcela by som spoznať hviezdy zblízka.“

Len čo Barborka zavrela oči, odrazu medzi hviezdami zasvietila tá najjasnejšia.

Barborka pocítila, ako ju mäkký vankúš nežne hladí a ako sa jej sny stávajú ľahšími a ľahšími, akoby ju niesli niekam vysoko. Vo svojej fantázii, alebo vari v skutočnosti, sa ocitla medzi hviezdami. Každá z nich žiarila vlastným svetlom ako malý lampášik.

„Vitaj v našom svete, Barborka,“ ozvalo sa vedľa nej.

Hlas patril samotnej hviezde želaní v podobe nádhernej hviezdnej dámy. Chytila ​​dievčatko za ruku a zaviedla až na okraj Mliečnej cesty, kde sa hviezdy ligotali ako zrnká piesku. Ukázala jej hviezdokopy, ktoré tancujú v tichom valčíku. Pozreli sa na hmloviny žiariace všetkými farbami dúhy, ako keď sa slnečný lúč dotkne rannej rosy.

A potom spoločne leteli cez nočnú oblohu, ktorá vyzerala ako tmavý oceán. Jeho vlny sa trblietali ako tisíce hviezdnych zrkadiel a spievali jemnú pieseň – upokojujúcu a tichú, ako je dych noci. Videli…