Ako uspať zvieratká v horách

Vysoko v Himalájach, tam, kde sa oblaky dotýkajú zasnežených štítov, sa každý večer znesie z hôr tichý vietor. Je mäkký, pokojný, akoby niesol na krídlach samotnú noc. Povedie nás od skalnatých hrebeňov až do hlbokých dolín, aby všetkým zvieratkám priniesol sladký spánok.

Zavrime oči a pocítime, ako sa nám vietor jemne opiera do líc. Dajme sa uniesť jeho silou. Ponesie celé naše telo, až sme úplne ľahučkí. Môžeme uvoľniť ruky aj nohy a pomaly sa nadychovať sviežeho chladného vzduchu. Nádych, výdych.

Zo skalných vrcholkov sa ozýva akési svišťanie. To orol, kráľ oblohy, roztiahol svoje krídla. Vie sa vznášať vo vetre celé hodiny a má taký ostrý zrak, že dokáže z výšky uvidieť aj maličkú myš. Teraz však pomaly krúži, hľadá svoje hniezdo a ukladá sa na noc. Vetrík mu ešte pohladí perie a orol spokojne privrie svoje bystré oči. Dobrú noc, vznešený orol.

Teraz je rad na malých kamzíkoch, ktoré celý deň skákali po strmých skalách. Sú už poriadne unavené. Vyčerpané kamzíky si tíško ľahli do mäkkej trávy medzi kamene – nemôžu sa dočkať, kedy sa aj nad nimi rozžiaria hviezdičky. Dobrú noc aj vám, milé kamzíky.

Poleťme s vetríkom ďalej, na skalu pri úbočí, kde nás zdraví malý horský bažant. Má nádherné dúhové perie, ktoré sa cez deň blyští na slnku, no teraz sa chúli, aby sa zohrial. Zíva a hlávku si schová pod krídlo.

Znášame sa nižšie a nižšie, až v diaľke zazrieme stádo jakov. Majú dlhú, hustú srsť, ktorá ich chráni pred chladom. Doteraz sa spokojne pásli na svahu, ale keď nás zbadali, dali sa do pohybu. Vedia, že prinášame noc. Malé jaky sa pritúlia k svojej mame a tá ich zahrieva svojím dychom.

My sa však nesieme ďalej a takmer všetko, čo je za nami, už spí.…