Ako babka Mariena zabudla na bezpečnosť pri práci

Babka inžiniera Kvetoňa Dolebradu sa volala Mariena a cez týždeň makala ako brigádnička vo fabrike na recykláciu skla. Samozrejme, byť len doma na dôchodku ju nebavilo, a tak na každú zmenu úplne horlivá frčala do fabriky, kde si pridelenú funkciu upratovačky plnila zodpovedne na sto percent, ba možno aj viac.

Aj dnes jej išla karta a zo všetkých kútov fabriky povymetala pavučiny, takže domov sa vracala nadmieru spokojná a šťastná.

Vtedy už ale na obrovskú kopu skla vysýpali obsah z naplnených zelených kontajnerov. Črepy rinčali tak, až si pavúk Servus musel jedným párom nôh uši zapchávať. To mu ale vôbec nevadilo, lebo aj so zvyšnými nohami bleskovo utiekol do najbližšieho kúta v miestnosti, kde sa sklo určené na recykláciu hromadilo.

„Uf, tak to bolo o fúz!“ pochválil Servus sám seba a začal okamžite spriadať pavučinovú hojdačku, nech si v novom prostredí urobí čo najväčšie pohodlie. „Tak teda v týchto miestach sa donekonečna recykluje sklo? Neviem sa dočkať, horím od zvedavosti!“

Celý natešený sa už aj vybral na exkurziu po fabrike, ktorá bola naozaj veľmi zaujímavá, no, samozrejme, aj veľmi nebezpečná. Hlavne keď sa tam sklo tavilo pri teplote tisíc osemsto stupňov. Vtedy sa Servus prizeral len z bezpečnej vzdialenosti.

„A toto je čo?!“ zrevala babka Mariena na novú posplietanú pavučinu tak mocne, že to naskladané sklo poriadne zarinčalo. „Veď včera tu vôbec nič nebolo! Žeby nový pavúk? Na mojom pracovisku? Tak to teda niééé!“ zrevala druhýkrát, až jej z otvorených úst vyletel umelý chrup a čľupol priamo do vedra s vodou, ktoré mala nachystané na umývanie dlážky.

Tretí raz už nezrevala, ale totálne vytočená cupitala zrýchleným krokom do šatne, kde mala v malom skladíku pre upratovačky odložený zastaraný chemický roztok určený na likvidáciu lezúceho i nelezúceho hmyzu.

„Veď ja ti dám! Pavučiny mi tu splietať,…