Mio na prvej hodine angličtiny

V triede to bzučalo nadšením. Deti nevedeli obsedieť a vykláňali sa z lavíc. Každý chcel dovidieť na nového spolužiaka. Ale na tohto žiaka veru poľahky dovideli aj tí z poslednej lavice. Celkom vpredu, v prvej lavici, sa totiž dovysoka týčili dve veľké slonie uši. Sloníkovi Miovi sa akosi podarilo dostať sa rovno na hodinu angličtiny!

„Zdá sa, že tu dnes máme nového žiaka,“ usmiala sa pani učiteľka. Sloník Mio namiesto odpovede nadšene zatrúbil, až sa lavica zatriasla.

Deti sa na seba neveriacky pozreli. Ale pani učiteľka už pokračovala: „Volá sa Mio a chcel by sa naučiť po anglicky. Čo vy na to? Pomôžeme mu?“

Veru, to bolo v triede nadšenia. Ešte aj deti, ktorým sa inokedy po anglicky hovoriť nechcelo, teraz radostne prikyvovali. Každý chcel sloníkovi ukázať, čo všetko vie! Aj Mio sa náramne potešil. Až ho musela pani učiteľka napomenúť, aby bol trocha tichšie, lebo pri každom jeho zatrúbení jej všetky perá a kriedy popadali z lavice.

Len jeden chlapček sa tváril pochybovačne. „Ale, ale... sloníky predsa nevedia rozprávať. A už vôbec nie cudzím jazykom,“ čudoval sa Danko.

„Mio nie je žiaden obyčajný sloník!“ odvetila pohotovo Zuzka. „Aspoň to skúsme – naučíme ho anglické slovíčka!“

A tak sa do toho spoločne pustili.

„Akú tému si vyberieme dnes, deti?“ opýtala sa pani učiteľka. Deti hneď vybrali svoju najobľúbenejšiu – ľudské telo. Pani učiteľka prikývla a začala ukazovať na rôzne časti tela. „Kto vie, ako sa tieto časti tela po anglicky volajú, nech ich povie nahlas!“ vyzvala deti.

Najprv ukázala na svoju hlavu. Betka sa ihneď ozvala. Potom sa pani učiteľka dotkla ramien a ktosi ďalší zavolal odpoveď. Deti sa len tak predbiehali, aby Miovi ukázali svoju šikovnosť.
„A ako sa volá táto časť môjho tela?“ Pani učiteľka ukázala na…