Žena a medveď

Kedysi dávno žil na ďalekom severe kmeň Inuitov. V nehostinnom arktickom podnebí prežívali na zamrznutých brehoch vo svojich ľadových iglu a ich jediným zdrojom obživy bolo more. Poväčšinou jedávali tulene a lososy, len z času na čas sa im podarilo uloviť niečo iné.

Všetci mladí muži z tohto kmeňa sa živili lovom a rybárčením. A to, čo chytili či ulovili, vždy zaniesli do osady svojim rodinám.

Avšak neďaleko žila i jedna starena, ktorá bývala samučičká sama, mimo osady. Nemala manžela, brata ani syna, vôbec nikoho, kto by jej bol nápomocný so zaobstaraním jedla. A tak jej zakaždým ktorýsi zo susedov pomohol a podelil sa s ňou o časť svojho úlovku.

Ibaže starena sa cítila veľmi osamelá. A pritom nesmierne túžila po rodine! Často sa len tak bezcieľne túlala po studenom, veternom pobreží a modlila sa za príchod syna.

Jedného dňa sa stalo, že lovci sa vrátili z lovu so skutočne veľkým úlovkom – obrovským ľadovým medveďom. Zastavili sa teda aj u stareny, aby jej dali medvedie rebrá ako dar a prejav úcty, a následne sa pobrali s úlovkom do osady. Ale čochvíľa jeden z mladých lovcov dobehol naspäť. Uľútilo sa mu totiž osamelej stareny, a preto jej podaroval i medvedie mláďa.

Starena sa zvedavo prizrela tej malej zmrznutej huňatej guličke. Sprvoti si myslela, že mláďa je zmrznuté až na kosť. Čoskoro sa ale v teplom iglu prebralo a žalostne zakvílilo.

„Stavím sa, že si hladný, však, maličký.“ Starena sa poobzerala po iglu a našla tam pre medvieďa kus veľrybieho tuku a zvyšky lososa. „Budeš sa volať Nakoda,“ povedala mu láskavo pri pohľade na jeho veľké nevinné oči.

Od tohto dňa sa začalo medzi nimi utvárať silné puto, aké zvykne mávať len matka so synom. Starena sa medvieďaťu neustále prihovárala, ba dokonca sa zdalo, že jej rozumie, presne ako človek. Keď…