Vardiello a sliepka

Kedysi dávno žila žena menom Grannonia. Bola nesmierne bystrá, čo sa však ani náhodou nedalo povedať o jej synovi Vardiellovi. Ten bol totiž najväčší pochábeľ a prostáčik široko-ďaleko. No matka ho zbožňovala a hýčkala, akoby bol tým najdokonalejším synom na svete.

Grannonia mala okrem neho i jednu sliepku. A tá jej práve zniesla za hrsť vajíčok. Vardiellova matka s nimi mala veľké plány. Vravela si, že keď sa všetky vyliahnu, vychová z nich poriadne tučné sliepočky, ktoré potom so ziskom popredá. Aspoň tak o tom snívala.

Jedného dňa zavolala na Vardiella: „Kdeže si, môj prekrásny synáčik? Počúvaj ma teraz pozorne. Musím sa vybrať do mesta a potrebujem, aby si dohliadol na moju sliepku. Ak náhodou vstane z hniezda, zažeň ju naspäť. Musíme dať pozor, aby vajíčka nevychladli, rozumieš? Bez vajíčok nebudú žiadne kuriatka!“

„Neboj sa, nechaj to na mňa,“ vyhlásil Vardiello dôležito. „Hneď si to zapíšem za uši!“

„Och, a ešte jedna vec, drahý synáčik,“ dodala Grannonia, zatiaľ čo si uväzovala farebnú šatku okolo hlavy. „V tamtej polici je pohár plný jedu!“ ukázala do kuchyne. „Nech ti ani nenapadne dotknúť sa ho, nieto ešte z neho ochutnať! Okamžite by si padol,“ vtom buchla po stole, „ako mucha!“

„Božechráň, matka moja!“ vykríkol Vardiello. „Radšej sa tým smerom ani len nepozriem! Ešteže si mi to povedala, lebo inak by som ten jed mohol omylom zjesť!“

A tak sa Grannonia spokojne pobrala po svojom a milovaného synáčika nechala doma. Vardiello sa však osamote náramne nudil. Vybral sa teda do záhrady za domom, že tam vykope nejaké jamy. Jednu už aj vykopal, a tak ju prekryl konármi a potom ešte zamaskoval hlinou.

„Tak, toto iste pomôže pochytať zlodejov, ktorí nám chodia kradnúť ovocie zo stromov!“ zastrájal sa spokojne.

Vzápätí sa pustil do kopania druhej jamy, keď tu zrazu zbadal…