Prečo majú ľadové medvede krátke chvosty

Veľmi ďaleko na severe, až kdesi pri polárnom kruhu, vládla neustále nesmierne krutá zima. Mrazivý vietor sa preháňal po zasnežených pláňach a zvieratá, ktoré putovali snehovými poliami, cítili chlad aj napriek ich hustým kožúškom.

V jeden takýto mimoriadne mrazivý deň si veľký ľadový medveď hľadal nejakú potravu. Chodil sem a tam dlho-predlho, no nepodarilo sa mu vôbec nič nájsť. Ako tak bezradne blúdil, a zmrznutý sneh mu vŕzgal pod jeho veľkými labami, zrazu okolo neho prechádzala líška s plným batôžkom rýb.

„Ahoj, líška. Vidím, že dnes budeš mať kráľovský obed. Ako sa ti podaril taký úlovok?“ opýtal sa jej medveď.

Líška sa pri ňom zastavila a s ležérnym tónom v hlase mu hovorí: „Veď to je predsa jednoduché – bola som na rybačke.“

„Na rybačke?“ reagoval prekvapene medveď.

A líška začala trpezlivo medveďovi vysvetľovať, že aj keď je jazero zamrznuté, ľad je len na hladine. A pod ním je voda – samozrejme, plná rýb.

„Je to naozaj ľahké. Do ľadu vydlabeš dieru a potom do nej namočíš svoj chvost. Začneš ním vrtieť, a ryby si budú myslieť, že je to nejaká potrava, čo práve spadla do vody. A samé ti naskáču priamo na chvost. Nuž a potom ho už len rýchlo vytiahneš aj s rybami von a je to!“

Medveď sa vynaliezavej líške poďakoval za skvelú radu a rýchlo sa rozbehol k zamrznutému jazeru. Tam potom začal dlabať dieru do ľadu. Zakrátko už bola diera v ľade dostatočne veľká na to, aby do nej vopchal svoj huňatý chvost.

„Bŕŕŕ! To je ale strašná zima!“ vykríkol medveď, no o malú chvíľu už zbadal, ako okolo jeho chvosta začali krúžiť prvé ryby. „Zdá sa, že líška mala skutočne pravdu. Ale ešte trochu počkám, nech sa tých rýb nahrnie čo najviac. Nebudem predsa trochárčiť, keď sa môžem konečne do sýtosti najesť.“

A tak…