O princeznej Slnienke

Poznáte niekoho, kto má celý nos posiaty pehami? Alebo sami máte pehavé líčka? V tejto rozprávke sa dozviete, odkiaľ sa pehy vlastne vzali…

V jednom zámku raz žili manželia. Mali sa veľmi radi a ich zámok bol plný prepychu, ale i napriek tomu neboli šťastní. Túžili totiž po dieťatku, ktoré im, žiaľ, nebolo dopriate. Roky plynuli, a nešťastní manželia už celkom prestali vychádzať von zo zámku, aby sa nemuseli dívať na tie veselé rodiny a výskajúce deti. Nechali zavrieť zámocké brány a všetky okná zatemnili záclonami, aby ani slnko nemohlo nahliadnuť dovnútra. Nuž a postupom času sa celého sveta začali báť.

Jedného dňa ale začuli, ako niekto búcha klopadlom na hlavnú bránu ich kaštieľa. Stála tam zhrbená starenka s košíkom v ruke a zaprosila: „Vzácny pane, kúpte si jahody od úbohej starej ženy. Uvidíte, že neobanujete – pozrite, aké sú krásne červené, slniečkom pobozkané.“

Muž váhal. Mal síce dobré srdce, ale veľmi sa bál všetkého, čo nepoznal. Jahody ešte nikdy nevideli. Prezrel si ich zblízka: boli malé, červené a posiate hrdzavými semienkami. No akosi sa mu nepozdávali.

Už-už sa chystal bránu znovu zavrieť, keď starenka vyhŕkla: „Viem, čo vás trápi, pane. Stačí jedna jahoda, a budete mať po starostiach, uvidíte.“

Mužovi sa pred očami vybavil obraz jeho krásnej a láskavej ženy, ako celé noci plače, pretože stále nemajú vytúženú rodinu. Navyše mu bolo starenky ľúto. Nič také sa predsa nestane, ak si od nej tie podivné červené plody vezme. Prinajhoršom ich vyhodí, keď stará tetuška odíde. Váhavo si teda od nej košík vzal.

Keď jej do dlane sypal zlatisté dukáty, starenka sa tajomne usmiala. „Ešte mám jednu poslednú radu, vzácny pane. Slnka sa nemusíte báť. Nájdite odvahu vyjsť z vášho zámku, a slnko vám pomôže.“

Muž začudovane pokrútil hlavou a len čo sa starenka otočila na odchod, ustrašene zatvoril bránu.…