O kobylke a mravcoch

Na jednej lúke pri lese bolo veľké mravenisko. Mravce pochodovali sem a tam a stále niečo nosili. Opodiaľ sa pásla mladá kobylka. Chvíľu ich pozorovala a potom sa opýtala: „Čo to toľko nosíte, mravce?“

„Chystáme potravu na zimu. Keď príde sneh a mráz, pokryje celú krajinu a my sa už k potrave nedostaneme,“ odvetili.

Kobylku to rozosmialo. Akí sú len hlúpi, keď pracujú cez taký krásny letný deň, pomyslela si.

„Dnes je tak nádherne! Treba si užívať leto a hrať sa,“ povedala mravcom, „iba blázni pracujú, keď je takto pekne.“

Lenže mravce kobylku nepočúvali a ďalej zhromažďovali všetko, čo by sa im v zime mohlo hodiť. Nosili listy a vetvičky, ktorými spevňovali domček, hríby, čučoriedky a lesné plody, ktoré niesli z hlbokého lesa niekedy aj celý deň.

Kobylka zatiaľ šantila na lúke a vždy, keď prechádzala okolo mravcov, dohovárala im, aby mysleli na zábavu a užívali si slnko.

Jedného dňa pristál kobylke na nose dubový list. Bol celý žltý, a keď sa porozhliadla, všimla si, že všetky listy menia farbu zo zelenej na žltú alebo červenú. Prišla jeseň. Dni sa skracovali a už neboli také teplé a slnečné ako kedysi. No trávy bolo na lúke stále dosť a kobylka neverila, že by mohla niekedy zmiznúť. O potravu sa vôbec nebála.

Mravce stále neúnavne pochodovali sem a tam. V jednom rade smerom do lesa a v druhom rade z neho von. Každý poctivo niesol čosi, čo sa bude hodiť počas dlhej zimy.

Listy opadávali čoraz rýchlejšie a čoskoro naozaj prišla zima. Sneh prikryl lúku a tráva ostala uväznená pod ním. Nech sa kobylka akokoľvek snažila, nevedela sa dostať ani k jednému stebielku. Stále narážala len na vrstvu ľadu. Nakoniec celá vyhladovaná zašla k mravenisku, aby si od mravcov vypýtala niečo pod zub.

„Milé mravce, nože mi dajte…