O jeleňovi a jazierku

V jednom lese žil veľký majestátny jeleň. Bol okrasou celého okolia, a keď kráčal po pastvinách, všetky lesné zvieratá sa chodievali na tú krásu pozerať.

Raz, keď sa jeleň prišiel napiť k lesnému jazeru, zbadal vo vode svoj odraz. Zahľadel sa na svoje veľké košaté parohy, ktoré sa mu týčili na hlave ako kráľovská koruna. Sám sa nevedel na toľkú krásu vynadívať.

„Mám naozaj krásne parohy,“ povedal si.

No keď podišiel bližšie k brehu, zbadal v odraze vody aj svoje nohy. Pripadali mu slabé a tenké. Vôbec sa mu nehodili k zvyšku tela a už vôbec nie k tomu majestátnemu parožiu. Nahnevane kopol do vody kamienok, aby sa nemusel na také nepekné nohy ďalej dívať.

„Ach, aká škoda, že nemám aj nohy také silné a krásne. Sú príliš tenké a slabé,“ povzdychol si jeleň.

Jeleň sa ešte hodnú chvíľu obzeral v odraze vody a snažil sa nájsť pozíciu, v ktorej by jeho nohy vyzerali čo najmohutnejšie. Bol tým taký zaujatý, že si vôbec nevšimol, ako ho opodiaľ pozoruje lev.

Keď lev videl, že jeleň nedáva pozor, pomaly sa k nemu prikradol. Už-už šiel na neho skočiť, keď vtom si ho jeleň všimol a začal utekať. Vybehol na otvorené pastviny, kde sa vďaka štíhlym, rýchlym nohám levovi rýchlo stratil.

Keď levovi ušiel, vbehol do lesa, že si trochu vydýchne. No ako vošiel medzi stromy, zaplietli sa mu parohy do konárov. Snažil sa oslobodiť, ale nemohol sa ani pohnúť. Kmásal hlavou, čo mu sily stačili, lenže čím viac sa snažil dostať parohy z konárov, tým väčšmi sa zamotával. Čoskoro zbadal leva, ktorý ho dobiehal, a vedel, že je s ním koniec.

„Ach, aký som len bol hlupák. Nohy, ktoré mi tak dobre slúžili, som podceňoval. A parohy, na ktoré som bol taký pyšný, ma zradili.“

…