O hviezdičke, ktorá spadla z neba

Jedného pekného večera polihoval škriatok Dubík na konári svojho duba. Len tak si hmkal a pozoroval nočnú oblohu, keď tu zrazu uvidel padať hviezdu. Bola to len chvíľočka a hviezda zmizla. Dubík si už-už chcel niečo zaželať, no vtom kohosi začul pod stromom.

„Jaj, au, ááu.“

Dubík sa pozrel na zem. Čosi tam v hĺbke blikotalo.

„Kto si, čo si?“ zakričal Dubík na tú čudnú vec.

„Som hviezda,“ ozvalo sa zdola.

„Herecká, alebo spevácka?“ vyzvedal Dubík, kým zliezal dolu.

„Hviezda z neba, au,“ povedala hnevlivo hviezda. Vlastne to bola skôr taká malá hviezdička.

„Ako si sa sem dostala?“ Dubík sa pozrel na oblohu, potom znova na hviezdičku.

„No predsa – spadla som odtiaľ,“ aj hviezdička sa clivo zadívala na nočné nebo.

„Ach, tak to si ty?“ vyjasnilo sa Dubíkovi, keď zoskočil z najnižšieho konára na zem. „Videl som ťa padať.“

„Ako sa teraz dostanem naspäť?“ fňukala hviezda.

„Neboj sa, niečo vymyslíme,“ upokojoval ju Dubík. „A ako si vlastne spadla?“

„Naháňali sme sa so sestričkami hviezdičkami, pošmykla som sa na okraji Mliečnej cesty a spadla som. Sestričky ma upozorňovali, aby som nezachádzala príliš k okraju, no ja som už raz taká. Keď mi niekto niečo prikáže, just to spravím naopak,“ vzdychla si hviezdička.

„Tak a teraz si na svoju tvrdohlavosť doplatila. No nič,“ pohladkal ju jemne Dubík, „musíme ťa nejako dostať hore.“

„Myslíš, že sa to dá?“ hviezda sa ihneď rozžiarila nádejou.

„Všetko sa dá, hviezdička,“ usmial sa. „Poď, niečo mi napadlo.“

Kráčali teda spolu nočným lesom a hviezdička svietila Dubíkovi na cestu. Takto došli až ku kopcu.

„Vylezieme na ten kopec, potom na najvyšší strom a ja ťa skúsim vyhodiť na oblohu,“ prezradil Dubík svoj plán.

„Výborný plán, poďme na to!“ tešila sa hviezdička.

A tak sa s námahou štverali na samý vrch,…