Čarovný kolotoč

Kedysi dávno – a možno ani nie až tak dávno – mali v našom mestečku detský kolotoč. Bol to malý kolotoč s dvomi koníkmi, autíčkom, sloníkom, vláčikom, lietadielkom, dráčikom a labuťou. Stál presne uprostred námestia, krútil sa a vozil deti od rána až do večera. A všetky deti ho mali veľmi rady.

Ale nebol to len taký obyčajný kolotoč. On bol totižto čarovný. Každý večer, keď deti s rodičmi už poodchádzali domov, kolotoč ožíval.

Najprv sa ozval sloník. „Ach, to bol zase nádherný deň,“ povedal, „toľko natešených detí sa na mne dnes povozilo. A aký deň ste mali vy, koníky?“

A koníky si veselo zaerdžali. „Určite sa nemáme na čo sťažovať. Deň bol nádherný, rovnako ako aj včera a predvčerom.“

„Je najvyšší čas sa trošku obriadiť,“ povedala labuť, roztiahla krídla, trochu nimi zatrepotala a začala sa čistiť.

„Pravdu máš, kamarátka naša,“ pritakalo autíčko.

„Ja ti pomôžem,“ ponúkol sa hneď sloník. Zliezol z kolotoča dole, prešiel k riečke, čo pretekala mestečkom, natiahol do chobota poriadne množstvo vody a vyumýval autíčko, až sa lesklo ako nové.

„Ďakujem ti, sloník,“ pekne poďakovalo autíčko. „No ešte si odbehnem namočiť aj kolieska,“ povedalo a hneď sa aj ponáhľalo k riečke, do ktorej si ponorilo všetky kolesá.

Potom sloník znovu ponaberal vodu do svojho dlhého chobota a rad-radom poumýval koníky, vláčik, lietadielko, ba aj dráčika, ktorý sa tomu bránil a z papuľky sa pokúsil vychrliť oheň.

„Ja som predsa drak! Koľkokrát ti to mám opakovať, že my draci máme radi oheň, a nie vodu!“ hneval sa dráčik a opäť sa pokúsil vychrliť ohnivý plameň. No keďže to bol dráčik z kolotoča, tak sa mu to – tak ako už mnohokrát predtým – nepodarilo.

„Drak, ktorý nevie chrliť oheň, cha-cha!“ smialo sa mu lietadielko.

„No len…