Zrnko 2. časť

„Jeeej, aký je ten svet krásny!“ pochvaľovalo si Zrnko, letiac v celkom slušnej výške smerom k lesu ponad prenádherné polia. „Tu by sa mi páčilo, kebyže toto je to miesto na zemi, kam patrím. To by bola šupááá!“ vytešovalo sa Zrnko, poletujúc rýchlosťou vetra, ktorému sa v ten deň naozaj mimoriadne darilo.

Zrazu preletel okolo Zrnka vtáčik.

Ten spomalil, pribrzdil svojimi krídelkami, ako sa dalo, a zaštebotal: „Čau, Zrnko. Kam letíš? Ideš opeliť nejaký kvietok?“

„Nuž, hľadám ten svoj. Zatiaľ ešte neviem, kam patrím,“ smutne odpovedalo Zrnko.

A vtáčik pokračoval: „Nevidelo si tu podobných vtáčikov, ako som ja? Máme mať tu niekde zraz. Už nás veľa nie je. Som brehár čiernochvostý a som sťahovavý vodný vták. Hovoria mi Bahniak, lebo sa strašne rád vaľkám v blate. Sme teda ohrozený druh a kdesi tu v okolí by nám mala prednášať nejaká hus o tom, ako prežiť,“ zaštebotal a povyletel trošku vyššie ponad Zrnko, či náhodou neuvidí svojich rodinných príslušníkov. „Aha, tam sú, tam pri lesíku! Ak chceš, zoberiem ťa so sebou, možno nájdeš to miesto, čo hľadáš!“

„Nedbám,“ odvetilo zvedavé Zrnko. Šikovne sa šuchlo pod perie čierneho chvosta brehára čiernochvostého a už aj spolu pikovali k miestu, kde práve hus prednášala, až sa zagagávala.

Bola to nesmierne múdra hus, ktorá dokonca vyštudovala obor ohrozené druhy vtáctva popri zamestnaní. Volala sa Periuslava a jej hlavnou prácou bolo mastenie pekáčov v kuchyni obrovskej fabriky na výrobu guličkových ložísk, čo už až také „eko“ nebolo. Nuž ale život je niekedy krutý.

Periuslava dávala rady na prežitie ohrozenému druhu, brehárom čiernochvostým, vskutku oduševnene, keď si naraz všimla, že sa pod perím Bahniaka zaligotalo Zrnko.

„Jéje, peľové zrnko! A vieš ty, že sú dva druhy peľových zrniek? Jeden druh rozsieva vietor a ten druhý roznáša hmyz. Ale žeby to robili vtáky, o tom som sa ešte…