Veveričkine prípravy na zimu

Bolo pochmúrne počasie a za oknami fúkal vietor. Stromy v záhrade už zhadzovali farebné lístie. Tu na zem spadol žltý, tam letel zo stromu oranžový a o kúsok ďalej pristával na trávniku hnedý lístok. Občas stiekla z mráčika na oblohe kvapôčka studeného dažďa. A pomaly sa stmievalo. Slniečko chodí na jeseň spať skoro a ani dnes to nebolo inak.

V tomto počasí si po záhradke vykračoval ježko Jožko. Pomaly sa chystal na zimu. Tak ako všetci ježkovia, musel sa aj on pred zimou poriadne najesť. Snažil sa pozbierať do papuľky čo najviac dážďoviek a slimákov. Celú zimu bude spať, musí mať teda plné bruško.

Bác! Tesne vedľa neho pristál na zemi žaluď s čiapočkou. Ježko zdvihol hlavu a pozrel sa do koruny duba nad sebou. Vo vetvách uvidel sedieť veveričku Haničku.

„Prepáč,“ šepla Hanička. „Vypadol mi žaluď z labiek, mám ich plnú náruč. Asi ich musím nosiť menej naraz,“ povedala.

„To nevadí,“ zamumlal Jožko a pomaly si vykračoval po ďalšiu dážďovku. Jožko toho veľa nenahovoril, ale napriek tomu boli s Haničkou kamaráti.

Medzitým veverička Hanička položila pár žaluďov vedľa seba na hrubý konár a so zvyškom rýchlo preskakovala z vetvy na vetvu až do svojej dutiny v strome. Tá však bola už plná na prasknutie – boli v nej nielen žalude, ale aj oriešky a dokonca niekoľko húb.

Rozhodla sa teda, že si ďalšie oriešky poschováva po okolí ako pred každou zimou. Zásoby musia byť!

Zoskočila na zem a pristála tesne vedľa ježka Jožka.

„Jaj, zľakol som sa! Čo to zase vyvádzaš?“ opýtal sa jej.

„Schovávam si predsa zásoby na zimu! Vieš, to my veveričky normálne robievame. My cez zimu nespíme ako vy ježkovia. Keby sme si neurobili zásoby, boli by sme hladné. V zime vonku nič nerastie!“ vysvetlila mu Hanička.…