Ten zub je môj!

Jožko sedel v kuchyni na stoličke s ústami pevne zavretými.

„No tak, urob ÁÁÁ!“ prosili ho rodičia, ale Jožko len odmietavo krútil hlavou. Dostal vari nejakú chorobu? Zabudol, ako sa ústa otvárajú? Alebo ho niekto začaroval?

Kdeže. Jožkovi sa kýval prvý zub a jemu sa to ani trochu nepáčilo.

Prečo to nemohlo byť ako predtým? Všetko sa tým kývajúcim zubom pokazilo. Bolelo ho hryzenie jedla a navyše sa bál, že mu zub vypadne a on ho prehltne. Preto jedol málo, len keď bol už naozaj hladný, a iba mäkké veci. Hanbil sa aj smiať, pretože zub mu trčal nakrivo, ako starej čarodejnici. Stále si ho musel kontrolovať v zrkadle alebo jazykom, či sa to nezhoršilo.

Mamka s ockom by mu radi pomohli, ale Jožko im na zub v žiadnom prípade nechcel dovoliť siahnuť. Odmietal aj otvoriť ústa, aby sa aspoň pozreli.

„Vezmi si servítku a kývaj tak dlho, kým zub nevypadne,“ radil mu brat.

„Alebo sa zahryzni do mrkvy a vylomí sa sám,“ skúšal ocko.

„Ak ti to nie je príjemné, zájdeme k pánovi zubárovi a ten ti s trhaním pomôže,“ navrhla mamka.

Ale Jožko o trhaní nechcel ani počuť.

„Ten zub je môj. Nechcem, aby vypadol,“ povedal a s plačom utiekol do izby. Bolo toho naňho veľa. Ak dovolia prvému zúbku, aby vypadol, čoskoro začnú vypadávať ďalšie – už nikdy sa poriadne nenaje a bude mať deravý úsmev ako pirát.

„Čo je to tu dnes za krik, nedá sa mi spať,“ ozvalo sa zrazu z postele, odkiaľ na Jožka hľadel jeho spací hroch s velikánskymi zubami. Bolo to plyšové zvieratko, bez ktorého nikdy nezaspal, a často sa spolu v sne hrali. Preto musel hroch spávať cez deň. Ale dnes mu to pre chlapcov plač vôbec nešlo.

„Pozri.“ Jožko otvoril ústa a ukázal hrochovi dôvod…