Strašidelná noc

Aurélia nemala rada Halloween. Možno preto, že práve na tento deň pripadali jej meniny. Nikto nemal čas oslavovať s ňou – všetky deti sa náhlili na večerný karneval, sprievod masiek alebo do kina na strašidelný film. Ani tento rok to nebolo inak.

Aurélia sedela večer sama v izbičke a bolo jej smutno. Zatiahla záclony, aby nevidela deti pobehujúce pod oknami v maskách duchov, víl či čertíkov.

„Aj tak je to nuda,“ povedala si Aurélia urazene. „A už vôbec to nie je strašidelné.“

Ako to na jeseň býva, vonku sa už dávno zotmelo. Len nočná lampička vrhala na steny Auréliinej izbičky dlhé tiene.

Odrazu sa z kúta ozvalo jemné čľupnutie.

Dievčatko sa strhlo – a čo nevidí: malá rybička-bojovnica sa vo svojom akváriu trepoce, akoby naozaj s niečím bojovala. Ale s čím? Akvárium bolo prázdne.

Aurélia zvedavo podišla bližšie, keď ju vtom vyrušilo zúrivé zamraučanie. Jej mačka Micka vonku pod oknom čosi škriabala v zoschnutej tráve, nervózne naježená, akoby videla ducha.

„Čo sa to deje?“ zašepkala Aurélia.

Celý dom bol hore nohami. Voda v akváriu stále čľapotala a aj škrečok v klietke začal splašene pobehovať sem a tam.

Aurélia zneistela. V jednej knižke raz čítala, že zvieratá dokážu vidieť duchov. Skutočných duchov! Čo ak...

Papagáj usadený na bidielku, ktorý sa doteraz tváril, že spí, naraz roztiahol krídla a zlovestne zaškriekal: „Duchovia, prrríďte sem!“

Dvere izbičky sa pomaly otvorili a za nimi stál – ozajstný duch. V prítmí chodby sa vlnil strašidelný biely prízrak bez tváre. Akoby sa vznášal vo vzduchu!

Aurélia od ľaku takmer spadla z nôh. Keď sa však lepšie prizrela, zbadala spod bieleho tela trčať huňaté labky. A to vlnenie... skoro ako keby niečo krútilo chvostom? V tom okamihu všetko pochopila.

Opatrne nadvihla bielu deku,…