Bol raz jeden veľmi bohatý starec a ten mal troch synov. No tých zaujímal len majetok, ktorý mali po otcovej smrti zdediť. A zároveň každý jeden z nich veril, že otec určí len jediného dediča, a to podľa toho, ktorý zo synov sa o neho lepšie postará. Preto sa v starostlivosti o otca neustále predbiehali.
V jedno ráno sa starec zobudil veľmi slabý. Myslel si, že už nadišla jeho posledná chvíľa a nadobro umiera. Preto k sebe zavolal všetkých svojich synov a celý jeho majetok spravodlivo rozdelil medzi všetkých troch. Lenže po pár dňoch tá slabosť starca celkom prešla, a teda žil ďalej. Traja bratia, ktorí vďaka zadelenému majetku od otca rýchlo zbohatli, sa však o ich otca prestali takmer úplne starať. Ba dokonca sa k nemu správali čoraz bezočivejšie a neúctivejšie. Neraz mu necitlivo vyčítali, že ich stojí len čas a výdavky navyše.
Samozrejme, že to, ako sa títo traja zachovali, starca veľmi trápilo. A tak, keď raz stretol dávneho priateľa, porozprával mu o všetkých starostiach s jeho troma synmi, ktorým vo viere, že sa o neho postarajú, rozdelil všetok svoj majetok. Starý priateľ si ho pozorne vypočul a prisľúbil mu, že sa nad týmto jeho trápením zamyslí a čoskoro sa mu určite ozve a pokúsi sa mu nejako pomôcť.
A ako povedal, tak aj bolo. O niekoľko dní prišiel k starcovi na návštevu a priniesol so sebou tri vrecia plné kameňov. Všetko to priviezol na vozíku, ktorý ťahal malý poník. Keď vrecia vykladal z vozíka, dbal najmä na to, aby ho videli aj starcovi synovia.
Po tom, čo vyložil všetky vrecia, povedal starcovi: „Tvoji synovia sa určite dozvedia o mojej návšteve. Videli ma vykladať vrecia s kamením, takže budú istotne zvedaví, čo v nich je. No ty im povedz, že som tvojím starým dlžníkom a prišiel som splatiť…
