Príbeh statočného Santiaga

Pod úpätím majestátnych Ánd leží krajina zvaná Kolumbia. V miestnych lesoch sa po dlhé desaťročia usadzovali rôzne kmene. Prichádzali sem z blízkeho, ale aj z ďalekého okolia, pretože pôda bola v tejto časti Zeme mimoriadne úrodná. Stačilo zapriahnuť pár volov a tie sa hneď pustili do práce.

Keď boli polia dobre poorané, semienka v zemi rýchlo vyklíčili a bohaté živiny v pôde sa postarali o hojnú úrodu, ktorá ľuďom vystačila na celý rok. Aj príbytky si poľahky postavili, pretože všade navôkol boli lesy plné silných stromov. I napriek tomu, že drevo opracovávali ručne, domy rástli ako z vody – a to vďaka šikovným remeselníkom. Boli to jednoduchí a skromní ľudia, ktorí žili v pokoji a mieri.

No raz sa v jednej takejto osade zišli mladí ľudia a rozhodli sa vykonať vskutku strašný čin…

„Vyženieme všetkých starcov a stareny z tejto dediny. Sú nám len na obtiaž. Nevládzu už pomáhať na poliach ani nosiť drevo z hory, ba aj na stavbách sú už nanič,“ vyhlásil vodca mladých osadníkov.

„Niektorým treba dokonca pomáhať pri umývaní alebo jedení. A to je úplne neprípustné,“ pokračoval ďalší v menovaní dovôdov, prečo je potrebné zbaviť sa všetkých starých obyvateľov osady.

Dav mladých ľudí zakaždým súhlasne skandoval a tlieskal. Nikomu sa totiž nechcelo poskytovať pomoc a starostlivosť starým ľuďom. Boli pre nich iba zbytočnou príťažou.

Na tomto zhromaždení sa zúčastnil aj mladý Santiago. Neveriacky krútil hlavou nad tým, ako môžu takto zatracovať svojich starých otcov a matky. Nuž a rozhodol sa, že to nenechá len tak.

„Úplne ste sa pomiatli?“ nahnevane vykríkol z davu, načo sa všetky hlavy otočili k nemu. „Veď tí starí ľudia nás všetko naučili. Ako pestovať plodiny, loviť v lesoch, ako variť zdravé jedlá. A aj domy, ktoré nám poskytujú toľko bezpečia, máme len vďaka nim,“ pokračoval…