„Čistá košeľa, pekne zarovnať golier. Sako s odznakom, čiapka, vyleštené topánky a môže sa ísť,“ pripravoval sa pán Toman.
Kam taký vyparádený šiel? Prebrať si nejakú cenu? Alebo ho vari čakala slávnostná večera? Nič také!
Takto sa chystal každý deň do práce. Nič ho netešilo viac ako obliecť si uniformu a vyraziť do ulíc bojovať so zločinom! Asi už viete, aké bolo jeho povolanie. Presne tak, bol to policajt.
Svojmu zamestnaniu bol naozaj oddaný. Nikdy neprehliadol žiadny prehrešok, priestupok, dokonca ani drobnú nezbedu. V jeho okolí muselo byť všetko v úplnom poriadku. Inak zježil fúzy a obočie, vytiahol píšťalku a nechceli by ste vidieť hrôzu, aká z neho v tej chvíli išla.
Svoju vážnosť však nikdy nezneužíval. Ak to bolo možné, radšej ľuďom dohovoril po dobrom. A kto ho nepočúval, ten si za pokutu mohol sám. Pre najväčších darebákov mal na stanici dokonca malé väzenie, ale to sa veľmi často nevyužívalo.
Policajt Toman sa nebál žiadnej výzvy ani nebezpečenstva. Bol odhodlaný strážiť a udržať poriadok v jeho mestečku za každú cenu. Ľudia sa naňho mohli spoľahnúť. Po rokoch policajnej práce bol presvedčený, že ho už nemôže nič prekvapiť. Ako veľmi sa len mýlil...
Jedného dňa sa na policajnú stanicu vrútila pani Kokošková a vyzerala, že ak ju niekto nepodoprie, omdlie. „Pomoc, fantóm!“
„Čo to hovoríte? Akýže fantóm? Fantómovia predsa neexistujú. Každý zločin má svoje vysvetlenie,“ snažil sa ju upokojiť skúsený pán Toman.
„Nemá!“ urazene mu odsekla pani Kokošková. Tak sa rozčertila, až ju razom opustila slabosť. „Vy si myslíte, že viete všetko, ale neviete! Na svete sa dejú aj tajomstvá a záhady a toto je jedna z nich!“ vychrlila zo seba a čakala na výzvu, aby povedala viac.
Pán Toman si povzdychol, urobil obom kávu a pripravil sa na dlhé počúvanie…