V ďalekom Japonsku žil kedysi kormorán, o ktorom sa hovorí dodnes. Tieto veľké vodné vtáky tam rybárom, loviacim technikou ušo, slúžia ako živé udice. Ale nebojte sa, nikto ich nepriväzuje za nohu na palice. Plávajú so svojimi ľudskými spoločníkmi za tmy na lodiach. Svetlo poskytuje okrem mesiaca malé ohnisko, zavesené v drôtenom koši na prove loďky. Ospalé ryby oheň oslepí a to je šanca pre kormorány. Vyštartujú a svojím dlhým, ostrým zobákom lovia pstruhy. Na týchto špeciálnych čerstvých úlovkoch si rád pochutnáva aj sám japonský cisár!
Ryby však nie sú to jediné, čo sa ukrýva v temných hlbinách. Okolo rybárskych lodí krúži mnoho jókai. Prapodivných zjavov, bytostí, démonov a duchov, ktorí pripravujú pasce a čakajú na nepozornosť rybárov, aby sa ich zmocnili. Kormorány sú ich strážcami a musia aj striehnuť na ryby, aj spoznať hroziace nebezpečenstvo.
Kormorán, o ktorom je tento príbeh, sa volal Kaito. Jeho meno znamená „hviezdne more“. Svoju úlohu bral veľmi vážne. Žil u starej a váženej rodiny, rovnako ako jeho otec a dedo, a práve tí mu odovzdali tajomstvo umenia nindžucu. Správny nindža je nenápadný, skoro neviditeľný, vie sa maskovať, je rýchlejší ako mihnutie oka, dokáže zobrať čokoľvek a kdekoľvek, má skvelú rovnováhu, lieta a, samozrejme, dobre bojuje.
Kaita by nik nevypátral, keď sa skryl medzi balvanmi na brehu. Rybu by vám vyfúkol na ceste medzi tanierom a ústami a neohrozene sa postavil každej hrozbe. A veru ich nebolo málo!
Raz napríklad na jeho pána volala s plačom krásna mladá žena s dieťaťom v rukách. Pán chcel hneď zájsť loďou na plytčinu, ale Kaito ticho vzlietol a potom sa strmhlav zniesol nad ženu. Odhalil tak, že nedrží dieťa, ale kameň, a namiesto nôh má hadí chvost! Bol to prízrak, nure onna, a keby Kaito nezasiahol, jeho pán by…
