Peper a Soľnička 2. časť

Lenivé nedeľné popoludnie narušila poriadna rana, ozývajúca sa z koľajiska miestnej železničnej stanice.

„Si celá?“ opýtal sa Peper Soľničky, keď sa kotúľali po podlahe jedálenského vagóna. Pán posunovač práve odvážal ich vozeň do depa, aby ho tam vyčistili a pripravili na ďalšiu medzinárodnú jazdu.

„Jasné, že som,“ odpovedala Soľnička s blaženým úsmevom na tvári.

„To bola ale jazda, čo?“ Aj Peper bol z výletu nadšený.

Hoci boli obaja veľmi unavení z dlhej cesty, na ten zážitok určite tak skoro nezabudnú. Našťastie bol byt Horákovcov hneď oproti, a tak to mali domov doslova iba na skok. Len čo sa vyštverali na stôl v kuchyni, okamžite zaspali.

Zobudili ich až typické ranné zvuky u Horákovcov. Rozospatý pohľad z okna na rušnú ulicu ich konečne uviedol späť do reality.

„Sme zas doma,“ povzdychol si Peper, pričom obaja upierali zrak na železničnú stanicu, tróniacu priamo naproti. Bola to ich brána do sveta nových zážitkov a objavov. Už to nebola len akási sivá budova, z ktorej sa niekoľkokrát za deň vyrúti húf ľudí.

„Tie vlaky sú geniálne,“ zhodnotil Peper svoje dojmy z prvej testovacej jazdy.

„To si píš,“ potvrdila Soľnička, stále vysmiata od ucha k uchu.

Keď sa Horákovci vytratili z bytu za svojimi každodennými povinnosťami, Peper urobil vážne rozhodnutie: „Musíme si to zopakovať!“

No to ste mali vidieť Soľničku. „To fakt? Myslíš to vážne?“ Od radosti skákala po stole, akoby vyhrala v lotérii. „A kam? Kedy?“ dožadovala sa okamžitej odpovede.

„To si celá ty,“ uškŕňal sa Peper. „Neboj sa, príde tá správna príležitosť. Musím dávať lepší pozor, keď bude pani domáca zase lúštiť. Teraz sa nám každý nový poznatok môže hodiť,“ uvažoval nahlas, hľadiac na obrovskú kopu krížoviek, uvelebenú v poličke kúsok od nich.

„Aj ja chcem, aj ja chcem! Nauč ma…