Na kope šrotu v rohu smetiska ležali dva zaprášené bicykle. Mokli na daždi, hrdzaveli a len tak čakali, nevedno na čo. Veď na smetisku už väčšinou nikoho nič zaujímavé nečaká.
Raz v noci smetiarske auto priviezlo ďalšiu kopu odpadkov… a z nej vypadol tretí bicykel – celkom dotlčený, ale ešte nebol hrdzavý.
Keď zbadal tých dvoch v rohu, namieril si to rovno k nim. Len čo sa pohol, ozvali sa strašidelné zvuky: kolesá škrípali, reťaz hrkotala, brzda pískala a kormidlo hvízdalo. Hotový orchester! Lenže taký, pri ktorom si treba poriadne zapchať uši.
Dva zaprášené bicykle sa zamračili. Žltý riekol: „Toto nám tu ešte chýbalo!“
A biely sa pridal: „Tri pokazené bicykle… to je ešte horšie ako dva!“
Civeli na seba, až kým sa ten nový nepozdravil: „Ako sa máte, vážení?“
„Vraj vážení,“ odvetil biely bicykel mrzuto. „Máme sa ohromne, presne ako na smetisku.“
Nový bicykel sa rozhliadol a nadšene povedal: „Je to tu oveľa lepšie než v mojej starej pivnici. Slnko, vzduch, priatelia, vyzerá to tu priam fantasticky.“
Žltý a biely bicykel si chceli poklepať po čele, ale čelo nemali, tak len mykli kormidlom a nechali toho čudáka nadchýnať sa.
Keďže nový bicykel bol zvedavý, hneď sa pýtal ďalej: „Prečo ste vlastne na smetisku?“
Žltý bicykel sa zamračil ešte viac: „Ja som tu od narodenia. Hneď v továrni ma vyhodili, chybne ma vyrobili. Jazdím len a len dozadu. Asi niečo zle primontovali. Skončil som teda úplne nový na smetisku a už to budú dva roky, čo som tu.“
„To je zaujímavý príbeh, Žĺtok. Môžem ťa tak volať? Nebude ti to prekážať?“
Keď to počul biely bicykel, hneď vypleštil oko a zvolal: „A ja budem akože Bielok?“
„Samozrejme, to je skvelý nápad! Žĺtok a Bielok! Že mi to hneď nenapadlo,“ tešil sa nový bicykel.
Bielok sa…
