O okrúhlom slniečku

Za obláčikmi na oblohe bývala okrúhla guľôčka. Bola žiarivo žltá a svietila na všetky strany. Mala aj niekoľko nôh a rúk, volala ich lúče.

Každé ráno sa táto guľôčka ponaťahovala, zazívala a rozlepila očká. Tak to bolo aj dnes.

„Čo budem robiť?“ zamyslela sa a rozbehla sa po oblohe. Odrazu stretla mráčik.

„Ahoj, mráčik!“ pozdravila guľôčka.

„Ahoj, slniečko!“ odpovedal jej.

„Aha, Slniečko! Tak sa volám,“ spomenula si guľôčka natešene.

Keď tu zrazu bum bác! Ozvala sa veľká rana.

„Čo to bolo?“ naľakalo sa slniečko.

„Len sa neboj!“ upokojoval ho mráčik. „To bol môj kamarát, búrkový mrak!“

Bum bác! Ozvalo sa znova.

Slniečko sa vyľakalo ešte viac a schovalo sa za mráčik.

Nad mestom, ktoré ležalo pod búrkovým mrakom, sa prehnali prvé blesky. Pomaly začalo pršať a fúkať. Ľudia pobehovali sem a tam a snažili sa skryť pod dáždniky, ktoré z oblohy vyzerali ako farebné guľôčky.

Slniečko to všetko pozorovalo za mráčikom.

„Tak sa ma už neboj!“ povzbudil slniečko búrkový mrak. „Aj tak musím ísť ďalej!“ dodal.

Slniečko sa usmialo, opatrne vyliezlo spoza mráčika a pokračovalo vo svojom putovaní po oblohe.

Keďže bolo guľaté, šlo mu to dobre. Kotúľalo sa čoraz viac na západ. Cestou uvidelo na zemi peknú okrúhlu loptu. Pred obchodom boli vystavené zelené guľaté melóny. A o kúsok ďalej sa váľal zabudnutý guľatý pomaranč. Dokonca aj tá Zem, na ktorú sa slniečko z oblohy dívalo, bola guľatá.

Bum bác! začulo slniečko v diaľke. Ale už sa tak nebálo. Pre istotu si spievalo pesničku:

„Kotúľam sa veselo, nezľaknem sa ničoho!“ Svoje lúče vystrkovalo tak ďaleko, ako len vedelo.

Ľudia v meste si teplé slnečné lúče užívali. Tešili sa, že je po búrke.

Po chodníku práve kráčala malá Tonka. „Jéj, mami, pozri! Aké je to slniečko krásne okrúhle!“ zvolala.…