Stalo sa to kedysi dávno, v ďalekých cudzích krajoch. Možno to bolo v Indii, možno v Perzii alebo v tureckom meste Erzurum. Drobné ruky žien šikovne vyrábali hodvábne uzlíky na bavlnenú látku. Jeden, dva, tri, potom sto, dvesto... až ich napokon uviazali tristotisíc. Vznikol z nich malý, no nádherný koberec plný prekrásnych vzorov – listov a kvetov.
Ale keby ste sa naň pozreli bližšie, zbadali by ste niečo zvláštne. Jeden z kvetov mal lupienok otočený opačným smerom. Žeby ženy urobili chybu? Kdeže. Bolo to tak schválne. Tak sa totiž koberce v pradávnych dobách vyrábali. Každý musel mať jednu chybičku. Bol to dôkaz toho, že nič, čo vyprodukuje človek na Zemi, nemôže byť dokonalé.
A tak tento nádherný hodvábny koberec ležal u obchodníka na pulte, uprostred veľkého bazára. Skvel sa medzi farebnými lampami, soškami, vankúšikmi či voňavým korením a čakal na svojho kupca.
Premýšľal, čo sa s ním asi stane. Možno bude visieť na stene alebo ležať na podlahe ako pánova posteľ. Prípadne bude zohrievať svojho majiteľa ako kabátik. Alebo ho položia na chrbát zvieraťa ako sedlo. Lebo taký bol kedysi osud kobercov – používali sa naozaj na všetko.
Lenže tento koberček sníval o úplne inom živote. Na bazári počúval napínavé príbehy o čarovnej lampe, o krásnej Šeherezáde, o lúpežníkoch a hlavne o lietajúcom koberci. A tak si vzal do hlavy, že sa presne takým kobercom stane.
„Óóó, aké by bolo úžasné byť lietajúcim kobercom! Vznášať sa nad strechami chrámov, vysoko k oblakom. Vidieť mesto zhora. Plynúť medzi krídlami vtákov, blízko slnka,“ vzdychal koberček túžobne.
Deň čo deň napínal všetky svoje sily a pokúšal sa odlepiť od zeme. Tak veľmi chcel zdvihnúť svoje telo a vzlietnuť. Ak nie vzlietnuť, tak aspoň zatriasť strapcami! Ak nie zatriasť, tak aspoň nadvihnúť jeden zo…
