Začali sa letné prázdniny a na ihriskách bolo detí ako smetí. Veľkých, malých, stredných. Tie menšie sa šmýkali na šmýkačke, hojdali na hojdačkách, lozili po preliezačkách. Tie väčšie zas posedávali na lavičkách, rozprávali sa, zabávali a počúvali hudbu. No a stredne veľké deti hrali futbal, skrývačky, naháňačky.
Odrazu sa na basketbalovom ihrisku strhla šarvátka.
„Ty si ma oliala vodou, ty somár!“
„Ako môžem byť somár, keď som dievča?! A sám si za to môžeš, nemal si nám brať loptu!“
„Nechaj si tú svoju hlúpu loptu, aj tak ňou nedohodíš do koša!“
„Ten pravý sa ozval! Ten, čo nosí okuliare, aby ten kôš vôbec videl!“
„Čo vravíš? Cez ten strojček, čo máš na zuboch, ti nie je rozumieť, haha!“
Takto sa deťúrence hodnú chvíľu hádali a vzájomne urážali.
A basketbalová lopta, ktorá bola príčinou celej tejto zvady, sa zatiaľ dokotúľala k lavičke, na ktorej sedel postarší pán s dlhou bradou. A s klobúkom na hlave, takým zvláštnym, dalo by sa povedať, že staromódnym. Len tak si tam posedával, pozoroval hašteriace sa deti a ani slovko nepovedal. Hádka však nie a nie skončiť, kričali jeden cez druhého, tretia cez štvrtú…
Tu zrazu začal starček pomalinky dvíhať ruku. A zároveň s týmto jeho pohybom sa začala dvíhať od zeme aj basketbalová lopta, ktorá doteraz ležala pokojne pri jeho nohách.
Chlapec s okuliarmi razom zostal stáť ako obarený. Slová, ktoré mal už-už na jazyku, zostali visieť v jeho otvorených ústach nevyslovené.
„Čo na mňa tak civíš? Nevidíš ma poriadne, ani keď máš náhradné oči?“ vysmievalo sa mu dievča so strojčekom, stojace rovno oproti nemu, ale zároveň chrbtom k dedkovi so zvláštnym klobúkom.
No chlapec stál rovno oproti lavičke, na ktorej starček sedel, a tak cez okuliarové sklá ohromene sledoval celý ten zázrak. Ako dedko dvíhal ruku dohora, basketbalka sa vznášala…