Myšiak Miňo a hladné malé PSST

Dom sa ráno ozýval veselým ruchom. Myšiak Miňo sa zobúdzal na to, ako sa jeho topánky naťahujú:

„Najprv ľavá!“ mrnčala ľavá topánka.

„Najprv pravá!“ kontrovala pravá topánka.

„Spolu!“ zvolali nakoniec jednohlasne.

Miňo sa posadil, natiahol sa ako želatínový cukrík a zaviazal si chvost do úhľadného uzlíka, aby sa mu niekam nezatúlal. Vystrúhal úsmev od ucha k uchu a nadšene pozdravil topánky. „Čaká nás fantastický deň!“

Vonku bolo chvejivé ráno. Slniečko veselo poskakovalo po oblohe a stĺpiky plota sa knísali vo vánku. Dolu pri rieke starý parník sipel, funel a natriasal sa, akoby prehltol harmoniku.

Miňo poskakoval a popiskoval si melódiu, až sa mu líca nafukovali a uši kývali do rytmu. Každý jeho krok klopkal ako bubny a každý žmurk akoby zacinkal.

A keď si myšiak Miňo pískal, pridalo sa k nemu všetko naokolo. Poštová schránka si pískala s ním, krava na poli zabučala v rovnakej tónine. Ryby plieskali o hladinu riečky ako bubeníci. Miňo skrátka zbožňoval celý svet, každý zábavný deň a každý zvuk okolo seba.

Ale dnes bolo všetko inak. Len čo sa Miňo zobudil, všimol si, že niečo nie je v poriadku.

Nič nechrapčalo. Brána neškrípala. Podlaha nevŕzgala. Dokonca aj jeho topánky len mĺkvo stáli.

Myšiak vyskočil z postele. Nôžky mu dopadli na dlážku – nič. Ani muk. Zamračil sa a poklepal po nej jednou topánkou. Stále nič. Podlaha sa ani neposťažovala. Posteľ bola tíško. Ani okno nevydalo hláska, keď ho Miňo otvoril.

„No to ma podrž,“ čudoval sa. „Kde sú všetky tie kvíky a vŕzgy?“

Aj svet za oknom vyzeral smutne. Slnko sa ledva vyvlieklo na oblohu. Kohút otvoril zobák a zas ho zavrel. Rieka tiekla lenivo a potichu, akoby sa plazila.

Miňo zapískal, ale to, čo mu vyšlo z hrdla, bola len roztrasená pochmúrna melódia,…