Max a prázdne bruško

Max bol celé popoludnie unavený. Veľmi sa neusmieval. Pofňukával. Nebavili ho ľudia, zvieratá ani hračky. Jednoducho nebol vo svojej koži, ako hovorievajú dospeláci, keď sa s nimi niečo deje.

Mamička ho sledovala, ako sa váľa na sedačke, a tušila, v čom je problém. Max dnes nemal čas na obed. Rezancovú polievku síce zjedol, ale mäso so zemiakmi naňho na stole čakalo doteraz. No povedzte – keby na vás z hračkárskej stanice trúbil vláčik, zaujímalo by vás mäso? Alebo zemiaky? Max určite nie je jediný, komu sa to prihodilo. Tak veľmi sa chcel hrať, že všetko ostatné muselo počkať.

Potreboval prehodiť výhybku, nie lyžicu za vidličku s nožom, zdvihnúť závory, nie príbor s jedlom k ústam, a ak chcel niečo rezať, tak jedine zákruty na koľajniciach. Rýchlo si dal pár súst a utekal k hračkám. No a teraz bol hladný.

Max ležal hlavou dolu ako netopier, nohy mu trčali do stropu a ponožkami jazdil po stene. Keď zaklonil hlavu, aby sa pozrel, či sa mama pre ten obed mračí, zarazil sa. Jeho mamička bola hore nohami. A nielen ona. Aj skriňa. Televízor. Všetky vláčiky. Plyšová líška. A dokonca aj stoličky! Všetky stoličky mali zrazu nohy nahor ako on. Ani stôl, na ktorom stále ležal tanier s Maxovým obedom, nevyzeral rovnako. Chlapca to trochu znepokojilo. Čo sa to doma deje? Prišiel azda žeriav, chňapol dom za strechu a otočil ho? Alebo ho prevalil chobotom slon? Obrátila ho víchrica?

Max ešte chvíľu ležal a potom si sadol tak, ako sa na sedačke sedí správne. Oprel sa chrbtom o operadlo, nohy spustil dolu a razom bolo všetko ako predtým. Mama mala hlavu hore a nohy dole, opierka stoličky sa vrátila na svoje miesto. Skriňa vyzerala normálne, televízor tiež. Vláčiky stáli na koľajniciach.

Konečne mu to došlo! Všetko…