Hyakinthova premena

Na juhu Peloponézskeho polostrova, tam, kde dnes leží Grécko, býval kedysi celkom iný štát. Volal sa Sparta. Žili v ňom ľudia, ktorí radi oslavovali. Milovali všemožné tradície, rituály, sviatky a oslavy, a jednou z najdôležitejších bola hyakintia. Táto slávnosť mala ľuďom navždy pripomínať chlapca, o ktorom je tento príbeh.

Ten chlapec sa volal Hyakinthos. Bol to syn spartskej kráľovnej Diomédy a jej muža, kráľa Amykla. Hyakinthos vyrastal spokojne a šťastne v slnkom zaliatej Sparte, mal všetko, čo potreboval, a nič ho netrápilo. Keď bol starší, začal sa učiť rôznym umeniam, vedám a športom. Vzdelával sa vo filozofii, matematike, básnictve i histórii. Hádzal diskom, jazdil s konským záprahom, behal a skákal do diaľky.

Bol to chlapec šikovný a zručný a zároveň priateľský a láskavý. Veľmi si ho preto obľúbili nielen jeho rovesníci, ale aj bohovia. Tí totiž obývali vtedajší svet rovnako ako ľudia.

Medzi bohov, ktorí mali Hyakintha najradšej, patrili boh slnka Apolón a boh západného vetra Zefyros. Obaja o chlapcovo priateľstvo veľmi stáli, no on sa spriatelil iba s jedným z nich – s Apolónom. Nevedno, prečo sa nezblížil aj so Zefyrom, ale taký je život. Niekto je nám sympatickejší a iný menej. S Apolónom si skrátka Hyakinthos oveľa lepšie rozumel a túžil tráviť čas práve s ním.

Spoločne sa venovali tomu, čo oboch nesmierne bavilo. Jazdili na koňoch, zápasili, súťažili v behu a hode diskom. A keď boli unavení, prechádzali sa pod voňavými akáciami a dlho sa rozprávali. Len čo sa Hyakinthos prebudil, bežal za Apolónom a Apolón zas za Hyakinthom. Keď nemali iné povinnosti, trávili spolu celé dni. Od rána do večera. Boli to jednoducho najlepší priatelia.

Lenže to sa vôbec nepáčilo Zefyrovi. Cítil sa mladíkom odmietnutý a odstrčený. A to nie je ani trochu príjemný pocit. Keby si boh vetra…