Dobrú noc, rodičia

Prvý zívol ocko a nebolo to hocijaké zívnutie. Vyzeralo to, akoby sa chystal prehltnúť celý hrnček s čajom. Otvorenými ústami by zahnal aj krokodíla. Mamku, ktorá práve niesla kôš s bielizňou, prinútilo jeho zívnutie zazívať tiež. Navyše zakopla.

„Au!“ uľavila si nahlas. „Od únavy už akosi zle vidím.“

Ich dvaja malí synovia, Jonáš a Vilko, sedeli na gauči a horlivo o niečom diskutovali. Z diaľky sa zdalo, že sa bavia o obľúbenej hre, ako to chlapci zvyknú, ale teraz riešili čosi oveľa dôležitejšie. Tým dvom neuniklo, ako veľmi sú dnes rodičia unavení.

„Pozri,“ upozornil Jonáš brata, „chudák ocko! Vyzerá ako trikrát zaliate čajové vrecko. A mamka hádam zaspí postojačky. Obaja sú zrelí na posteľ,“ vyhlásil.

A tak sa súrodenci rozhodli, že rodičov musia uspať. Spriadali plán, ako ich čo najskôr dostať do postele. Nechceli, aby ocko do noci pozeral do počítača a mamka žehlila. Ale ako si poradiť s dvoma veľkými, ťažkými dospelákmi?

Vilko presne vedel, čo platí na ocka. Ten totiž niekedy zaspával rovno na pohovke. Na rozdiel od detí nepotreboval prečítať rozprávku, stačilo mu, keď niekto dlho rozprával. Chlapec si preto zaumienil, že využije ockovu slabinu, prilákal ho na sedačku, stlmil svetlo a zapol rádio. Len čo sa z neho začali ozývať slová ako „rozpočet“, „zákon“ či „dane“, vedel, že je to na dobrej ceste.

Jonáš sa mal zatiaľ postarať o mamku. Odniesol, teda skôr odtiahol kôš s bielizňou do šatníka a posadil ju do kresla. „Videl som, že už len tak prepletáš nohami. Odpočiň si, dobre? Mám ti priniesť trochu mliečka?“ Kým stačila prikývnuť, pohár bol na stole.

Nakoniec rodičov prikryli dekou, každého svojou, a pritúlili sa k nim. Vilko hladil po vlasoch otecka, Jonáš mamičku. A šepkali im to, čo boli sami zvyknutí počúvať pred spaním.

„Spinkaj, zlatíčko moje,…