O Herkulovi a hrnčiarovi

Bol raz jeden hrnčiar, ktorý chodieval každý týždeň na trhy predávať krčahy. Cesta tam mu zvykla trvať veľmi dlho, pretože chodníky boli hrboľaté a kľukaté a krčahy sa mohli ľahko rozbiť. Išiel vždy veľmi pomaly, no všetok tovar sa aj tak otriasal a hrnčiarov voz bolo počuť široko-ďaleko.

Jedného dňa sa do kraja prihnali silné dažde a pršalo skoro celý týždeň. Potoky boli plné zurčiacej vody a na mnohých miestach sa povylievali do polí a na cesty. A tak hrnčiar len doma sedel a čakal, kedy prestane pršať, aby sa mohol znova vybrať do mesta na trhy. Keď konečne vyšlo slnko, natešený hrnčiar začal voz nakladať výrobkami. Všetko naokolo bolo premočené od dlhotrvajúcich dažďov a chodníky boli poriadne rozbahnené. Ako sa vybral na cestu, kolesá sa začali zabárať do bahnitej zeme a jeho kôň len s veľkou námahou ťahal voz plný krčahov.

Netrvalo dlho a kolesá nadobro uviazli v bahne. Kôň s vozom ani nepohol. Hrnčiar poháňal koňa ako len vedel, ale ten len erdžal a fučal, no stále nič. Po hodnej chvíli, keď sa ani o kúsok nepohli, začal hrnčiar zúfalo kričať a bedákať: „To sa na mňa musí naozaj všetka smola sveta nalepiť? Nikto mi nepomôže a na všetko som sám! Kde je ten silný Herkules? Načo mu je sila, ktorú dostal od bohov, keď mi nepríde pomôcť?“

Lenže Herkules veľmi dobre počul, ako nešťastný hrnčiar bedáka a volá o pomoc. Rozhodol sa, že sa pôjde pozrieť, čo také zlé sa mu stalo, keď tak zúfalo kričí. No keď videl hrnčiara, ako na voze sedí a šľahá bičom úbohého koňa, nahneval sa a vraví: „Ako môžeš žiadať pomoc od druhých, keď sám sedíš na zadku a nič nerobíš? Keď budem vidieť, že aj ty sa snažíš, rád ti prídem na pomoc.“

Prekvapený hrnčiar zoskočil z voza,…